Redaktor Ján Gregor so mnou urobil rozhovor pre denník SME.

O pár týždňov sa mal v Bratislave konať festival Wilsonic, ale tento ročník nebude. Podieľali ste sa na jeho založení, kedy sa objavili problémy?

Som z toho smutný a je mi to ľúto kvôli ľuďom, ktorí akciu robia. Wilsonic narazil na malosť slovenského hudobného a festivalého trhu. Keď som ho ešte robil aj ja, bol to malý festival, no v uplynulých rokoch veľmi narástol. Tibor Holoda sa pokúšal preniesť podujatie zo západnej mestskej kultúry k nám. Tunajší ekonomický model však takú záťaž neuniesol. Festival má budúcnosť, ale musí sa zmeniť, čo hovoria aj organizátori. Držím im palce.

Wilsonic chcel byť hudobne progresívny a také bolo aj vaše doterajšie písanie. Nová kniha je však iná. Čo sa zmenilo, dalo by sa povedať, že Michal Hvorecký dospel?

„Kniha je aj pre mňa radikálne iná. Je pokusom o klasickejšiu epiku, o silné rozprávačstvo. Chcel som si vyskúšať niečo nové. Počas práce na Dunaji som od začiatku cítil literárny potenciál. Napriek tomu, že som si pre cestovnú kanceláriu odmakal svoje, popri drine som stále vnímal Dunaj ako epickú rieku. Hrdina je súčasný človek, spojený s mojou skúsenosťou. Chce žiť literatúrou, prekladaním, ale realita mu ten sen znemožní a prinúti ho zmeniť povolanie.“

Aká je hierarchia lodí plaviacich sa po Dunaji?
„Po celej dunajskej trase sa s turistami plavia hlavne veľké lode. Niektoré pripomínajú päťhviezdičkový hotel a sú extrémne drahé, ako America v mojej knižke. Firma, pre ktorú som pracoval ja, bola zhruba ako štvorhviezdičkový hotel. Je to luxusné a drahé cestovanie. Najobľúbenejšia trasa je z Nemecka do Budapešti alebo z Budapešti do Bulharska. Ja som si v románe vytvoril trasu z Regensburgu až do delty vo východnom Rumunsku.“

Existovala na Slovensku nejaká podobná kniha o Dunaji?
„Myslím, že nie. Pátral som po rôznych dunajských knižkách a našiel som cestopisnú obrazovú publikáciu z päťdesiatych rokov. Je to triviálny, ideologicky podfarbený pohľad na rieku a jej kultúry. V európskej literatúre dunajské romány prakticky neexistujú, čo bolo pre mňa veľkým prekvapením.  Mal som obavu, že sa pozriem do knižnice, nájdem päťdesiat románov s tou istou trasou a odradí ma to. Zistil som však presný opak.“

Čím sa to dá vysvetliť?
„Zrejme to súvisí so železnou oponou. Bedekre o Dunaji väčšinou nepíšu o svete za Budapešťou, akoby sa Dunaj končil tam. Pritom v Maďarsku sa začína jeho druhá, podľa mňa zaujímavejšia polovica. Cítil som nevyužitý potenciál. Napríklad nemecký Rýn je literárne vyťažená rieka vo všetkých žánroch. Ale Dunaj bol v minulosti ťažšie dostupný, na spodnom toku to bola ozajstná divočina. Počas studenej vojny Dunaj rozdeľoval Západ a Východ. Doteraz na dolnom toku, ktorý pripomína Amazonku, stretnete za deň dve lode.“

Na Slovensku je Dunaj vnímaný ako hraničná rieka, skôr sa mu otáčame chrbtom…
„Je to prekliatie nášho vnímania rieky. Stačí porovnať diškurz – v Nemecku a Rakúsku sa dnes hovorí, že Dunaj spája Európu, sprístupňujú sa cesty okolo neho, začína to byť hit a ľudia ho objavujú nanovo. U nás vládnuci politici hovoria, že Dunaj rozdeľuje, mosty treba skôr búrať než stavať, že na druhom brehu je ohrozenie, Maďari. Pritom Bratislava by bez rieky neexistovala, bol tu brod a ďalší až sto kilometrov ďaleko. Mesto sa stalo dôležitým bodom na obchodných trasách. Slovenský úsek meria 172 kilometrov, ale využívame to slabo. Keď stojíte pri Rýne, lode sa vám mihajú pred očami. Tu prejde jedna za dve hodiny.“

Američania v románe odlomia v Regensburgu meč z gotickej sochy a nevedia, koľko bolo svetových vojen. Je to karikatúra alebo reálny obraz amerických dôchodcov?
„Žiaľ, sú to zväčša záznamy skutočných rozhovorov, hoci to možno vyznieva ako hyperbola. Síce som v USA semester študoval, ale pri tejto konfrontácii som najprv zažíval šok. Ale nechcel som Američanov v knihe iba zosmiešňovať. Silná americká ekonomika spôsobila, že aj ľudia so základným vzdelaním si môžu dovoliť na naše pomery luxusný životný štýl. Z toho vznikla zrážka civilizácií. Veľa mojich kolegov na lodiach boli literárni prekladatelia, sociológovia s doktorátmi, ľudia, ktorí tam robili z núdze o prácu. Bol som konfrontovaný s úplne iným prístupom k sebe. Často to bolo drsné, ale neľutujem to. Naučilo ma to pokore.“

Je ich priemerná hmotnosť naozaj 130 kilogramov?

“Sú to veľmi obézni ľudia. Podrobne som prenikol do sveta cestovných kancelárií, do ich marketingu a zberu informácií o klientoch, už viem, čomu sa prispôsobuje jedálny lístok a podobne. Ponúkali mi tam enormné množstvo stravy, na čo našinec vôbec nie je zvyknutý – každé dve hodiny obrovská porcia jedla. Američan pride do Európy a svoj životný štýl si prinesie so sebou. Firma robí všetko pre to, aby sa cílili ako v Amerike. Spojené štáty trocha poznám, ale až na lodiach som pochopil, že je to naozaj národ. Jeho znaky sú neraz klišé, oni si ich aj uvedomujú, ale zostávajú v nich.”

Nakoľko ich zaujíma priestor, ktorým sa plavia, napríklad Bratislava?
„Bratislava patrila medzi vrcholy programu. A to z dôvodu, na ktorý sa často sťažujeme, že je taká malá. Máme Dunaj poruke a Američania, pre ktorých je veľkým problémom chôdza, to oceňovali, z nábrežia prešli päť krokov a stáli pred operou. Iné mestá, ako Viedeň, boli pre nich logisticky nesmierne náročné. Bratislava sa im veľmi páčila, a to hovorím bez prešporáckeho preceňovania.“

Čo si z takejto plavby odnesú domov?
„Pre väčšinu z nich to bola prvá cesta do východnej a strednej Európy. Američania sú veľmi tolerantní a slušní. Neprekáža im ani nižší štandard služieb na Balkáne, ale to malo aj politický rozmer. Často sem prišli potvrdiť si, že oni boli a sú tým lepším svetom a komunizmus znamenal len zlo.“

Patrila detektívna zápletka k pôvodným plánom?

“Skôr než detektívka je to mystery. Na lodi som chcel vytvoriť klaustrofobickú, tajomnú atmosféru a silný existenciálny zvrat. Nevedie sa tam ozajstné vyšetrovanie, prípad sa skôr všetci snažia ututlať a záhada pretrvá až do konca.”

Ako vás ovplyvnila Magrisova esejistická kniha Dunaj: životopis rieky?
“Výrazne a v mojom románe hrá jej fiktívny preklad do slovenčiny dôležitú úlohu. Dunaj je však pre Magrisa len styčný bod pre fascinujúcu esej o európskej kultúre. Ja som napísal román, ktorý je aj poctou autorom, ktorí o Dunaji písali predo mnou.”

Váš vydavateľ knihu avizoval už pred rokom, je to vysedený román?

„Kniha sa mi písala ľahko, mal som množstvo materiálu, ale nenechal som sa tlačiť vydavateľstvom. Rukopis potreboval výraznú redukciu. Pôvodná verzia mala o dvesto strán viac, preto som rok strávil škrtaním a úpravami. Nechcel som zavaliť čitateľov dunajskými faktmi, strácal som odstup. Veľmi mi pomohla editorka Jana Cviková, ktorá mi stále prízvukovala, že menej je viac.“

O slovenskej literatúre sa často tvrdí, že nevieme písať príbehy. Prečo?
„Otázka, či nám chýba zmysel pre veľkú epiku, je veľká téma slovenskej literatúry. Ja som si pomohol topografiou Dunaja. Vytvoril som hrdinu a jeho svet a príbeh som vystaval z krátkych kapitol, ktoré spája plynutie rieky. Epický rozprávačský oblúk je veľká výzva každého písania. Naša literatúra je mladá, aj väčším jazykom a kultúram trvalo dlho, kým si vypestovali vyspelú románovú formu. My to naplno robíme päťdesiat rokov. Ale skúšame to mnohí.“

Vašu prvú knihu odmietlo vydať sedem vydavateľstiev, dnes sa zdá, že knihy slovenských autorov sa stali módou.
„Stratila sa dominancia českého trhu. Ľudia chcú čítať o svojom svete vo svojom jazyku. Aj ekonomika sa posunula, knižný trh expanduje a po celom Slovensku pribúdajú moderné kníhkupectvá. No ľudia sa v novinkách nevedia zorientovať a mnohí vydavatelia to zneužívajú, zahlcujú trh titulmi bez ohľadu na kvalitu. Tínedžerka napíše desať blogov o sexe so štyrmi milencami a o pol roka je z toho akože román.“

Foto: Vladimír Šimíček, SME