Keď som na slovenských univerzitách párkrát hovoril o dôležitosti editovať rukopis, neraz som sa stretol s názorom, že ide o podlizovanie sa publiku nehodné ozajstnej literatúry. No odjakživa som si myslel, že úprava hotového textu je takmer rovnako dôležitá ako samotné písanie.

Prvé prózy mi editoval Egon Bondy. K úspechu Lovcov & zberačov výrazne prispel Pavol Minár, ktorý medzičasom literárnu scénu opustil a úspešne sa venuje reklame. Jazykovú stránku Plyšu ovplyvnila jazykovedkyňa a autorka Inge Hrubaničová, ktorej kniha o slovenčine patrí k titulom roka.

Keď som písal Dunaj v Amerike, uvedomoval som si, že taký veľký projekt sám nezvládnem. Roky zažívam pri nedeľných obedoch u rodičov rituál. Mama sa ma opýta: „Koľko si tento týždeň napísal?“ „Dve som strany vyškrtol,“ odpovedám. „Ale ako potom môžeš niečo dokončiť?“ „Neviem, celé mesiace škrtám a na konci je hotový román.“

Znie to nezmyselne, ale keď som pátral, ako to vidia iní autori, narazil som na podobné vyjadrenia, napríklad od Dorothy Parkerovej: „Päť slov napíšem a sedem vymažem.“

Čo je teda písanie? „Telepatia, pochopiteľne,“ odpovedá ironicky Stephen King v strhujúcej knižkeO písaní: memoáre o remesle. Čím dlhšie píšem, tým vo mne silnie pocit, že je to naozaj mystika. Prečo myslím textovo a niekto iný vizuálne? Netuším.

Dobre zvládnuté, poctivé literárne remeslo u nás nielenže chýba, ale väčšina akademikov ho zatracuje ako protiklad “skutočnej” či “múzickej” literatúry. Nájsť na Slovensku (ale aj v Čechách) editorku alebo editora je mimoriadne náročná úloha.

Máme zopár dobrých kritičiek a kritikov, viacero skvelých korektoriek, ktoré nájdu preklepy a doplnia čiarky. Ale ľudia, ktorí hlbšie rozumejú stratégii literárneho rozprávania a najmä ju dokážu jasne sprostredkovať autorom, jednoducho nie sú. Iste to súvisí aj s tým, že táto ťažká práca je zaplatená ešte mizernejšie ako väčšina ostatných kreatívnych výkonov u nás, a to už je čo povedať.

Čím dlhšie som Dunaj písal, tým väčšmi som túžil, aby rukopis editovala Jana Cviková. Prácu tejto výnimočnej ženy pozorne sledujem už roky a môj obdiv k nej rastie. Keďže hlavným hrdinom románu je literárny prekladateľ, hodilo sa to ešte viac – germanistka Jana preložila mnoho kníh (Libuše Moníková, Aglaja Veteranyi, Irena Brežná) a desiatky článkov pre Aspekt.

Keď si prečítala prvú verziu, povedala mi desať zásadných viet. V priebehu nasledujúcich týždňov som vyškrtol osemdesiat strán, zmazal dve kapitoly, zrušil jednu postavu a prerobil záverečnú tretinu deja. Jana v sebe spája jazykovedné a štylistické znalosti s hlbokým chápaním zákonitostí literárneho rozprávania. Už dávno viem, že menej je pri písaní vždy viac. Editorka rozvinula môj zámer, očistila ho od zbytočných nánosov, zjednotila rozprávačské tempo, zjednodušila štýl a zdôraznila pointy.

Po dvoch spoločne strávených rokoch mi od dvoch kľúčových postáv chýbal odstup, aký po čase prospieva každému vzťahu; poznal som ich už lepšie, než mnohých blízkych. Rozprávanie a konanie hrdinov potrebovalo zásah zvonka od osobnosti, pre ktorú boli cudzincami.

Literárne písanie je tajomná a ťažko sprostredkovateľná činnosť, ale má aj svoje pevné zákonitosti a pravidlá, ktoré sa dajú naučiť a zlepšovať. Kto zdieľa moje presvedčenie, tomu odporúčam spolupracovať s editorom pri písaní hocakého textu a predčítať si dialógy aj celé kapitoly nahlas.

Editovanie je činnosť stará ako samotná literatúra, no u nás sa neteší vážnosti medzi kritikmi, ani medzi samotnými autormi/-kami. Pritom v nemeckom či anglosaskom prostredí je editor (v nemčine lektor) pre spisovateľov dôležitejší ako vydavateľ – keď sa ich poradca rozhodne zmeniť vydavateľstvo, odchádzajú často spolu s ním.

Ak sa vám nový román nebude páčiť, je to len moja vina. Ak vás kniha zaujme či nebodaj strhne, je to z veľkej miery zásluha Jany Cvikovej. Tejto žene sa už mladom veku podarilo zmeniť k lepšiemu nielen našu literárnu scénu, ale trošku aj svet, v ktorom žijeme. O to väčšmi si cením, že si popri oveľa dôležitejších projektoch našla čas aj na spoluprácu so mnou. Za veľkú lekciu o literárnom remesle jej strúham poklonu a ďakujem.

Pri práci na rukopise pomáhal kocúr Friedrich Nietzsche z Aspektu :)