August 1968 v Bratislave na otcových fotkách

Mám rád staré fotky, rodinné zvlášť. Radšej ako facebookové si pozerám skutočné albumy, ťažké a zaprášené, listujem hrubými stránkami, kde sú na čiernobielych záberoch prababky a pradedovia, starí otcovia a omamy alebo rodičia, keď spolu randili. Môj otec celý život fotil, väčšinou na diapozitívy, čo je technológia, ktorá medzičasom takmer zanikla.

Nedávno som v jednej zo starých krabíc na povale objavil otcove fotky z Bratislavy z 21. a 22. augusta 1968. Mal vtedy dvadsaťdva rokov a študoval matematiku.

Skúšam si predstaviť, aké by to bolo, keby som sa jedného dňa zobudil a moje mesto, moju krajinu by okupovali vojská, ktoré sa ešte včera tvárili ako najbližší spojenci. Pre generáciu mojich rodičov to bol najväčší šok života. Tomu sa vyrovnala zasa až Nežná revolúcia o vyše dvadsať rokov neskôr.

Mám rád nespočetné diela z ruskej literatúry, hudby, divadla či vizuálneho umenia a architektúry, ale aj ja som bol vychovávaný v nepriateľstve voči Sovietskemu zväzu. Tieto isté tanky som vídal ako dieťa, ako každé leto na manévroch po slovenských horách ničili cesty, okupovali a devastovali lesy, ako vojaci terorizovali obyvateľov, kšeftovali a kradli. Nad hlavou mi ohlušujúco rachotili stíhačky. Súhlasím s Kunderom, že Sovietsky zväz sa všemožne snažil československú kultúru zničiť.

Čítať ďalej