Moje libido patrí Československu

V deň, keď sa mal skončiť svet, zobudilo detektíva Steinera zvonenie mobilu Tesla Slush-o-Vice. Tú tehlu vyfasoval. Do hlavy mu búšil erárny tón, zvony na Dóme svätého Martina. Iné ako československé výrobky štátni zamestnanci používať nesmeli.

Zrak mu padol na Albánsku borovičku na nočnom stole. Chuť nápoja bola podobne rafinovaná ako jeho logo. Zostali mu bohaté zásoby z prohibície. Otvoril pravé oko a na monitore zbadal meno Marián Kotleba. Čas 5:23. Sakra, čo od neho tak skoro chce minister vnútra? Pokiaľ nevolá šéf obrany Žito 44, ešte vždy je dobre.

„Áno?“ zasipel Steiner.

„Okamžite do pgáce, stav ohgozenia. Je to hogšie ako v Kgásnohogskom podgadí!“

„Kde?“ opáčil detektív.

„Zabili Mečiaga.“

„On ešte žil?“

„Našťastie aj Klausa. O hodinu vo vile Tugendhat,“ oznámil Kotleba a zrušil ho.

michal hvorecky poviedka ceskoslovensko. shooty

Čítať ďalej

Pod hradnou skalou

Vždy som hovorieval, že keď nastane koniec sveta, chcem byť v Účku, pretože tam sa o tom dozviem až na druhý deň na obed, keď o jednej konečne vypnú hudbu a zažnú svetlá a ja budem v takom stave, že mi apokalypsa vôbec nebude prekážať.

Bratislavský Subclub sa za mojich čias volal U.club a ja mu tak hovorím dodnes. Po všetkom, čo sa tam odohralo, určite nabehol tím Google Earth a priestor podrobne naskenovali, zmapovali a zverejnili na webe alebo na WikiLeaks. No ja som nepotreboval počítač, aby som sa tam vyznal. Do najmenších podrobností som spamäti poznal každý kút.

Hrával som v Účku toľké roky, že by som v ňom dokázal chodiť poslepiačky a občas som to aj robil. S ťažkým kufrom platní v ruke – naďalej som uprednostňoval vinyly, aj keď už všetci prešli na digitál – som kráčal v dlhom tuneli, zavrel som oči a premýšľal som, čo pustím prvé.

Úvod som považoval za veľmi dôležitý. Oliver tiež. Ak nechytím ľudí do niekoľkých minút, len ťažko ich k sebe ešte pripútam neskôr.

Čítať ďalej

Láska a smrť na Vianoce

Zasnežená cesta sa mi strácala pred očami. Navigácia hlásila, že oblasť, do ktorej vstupujem, neexistuje. Čo ak som sa omylom dostal do Poľska? Meškal som, posledná dedina, ktorú satelit spoznal, ležala dvadsať kilometrov za mnou a volala sa podľa listnatého stromu. Bolo to jedno zo slovíčok, ktoré som v slovenčine ovládal, pretože sa v učebnici z nepochopiteľného dôvodu nachádzalo skoro v každej lekcii.

Čo na severnej Orave hľadám? V mojom živote musí byť niečo zásadne chybné, keď sa chystám stráviť Vianoce na mieste, ktoré nie je na mape. Počas sviatkov sa má oddychovať, no ja som bol v takom strese, že mi srdce búšilo a na čele sa perlil pot. Už som cestoval šesť hodín, zúfalý z premávky v krajine, ktorá má zjavne oveľa viac áut ako obyvateľov. Čo ak by sa mi teraz nebodaj pokazil motor? Pevnejšie som uchopil volant, aby sa mi netriasli ruky.

Čítať ďalej