V priebehu dvoch týždňov som navštívil päť slovenských stredných škôl a mal som tam prevažne silné zážitky. Ozaj by som odporúčal, aby na gymnáziá pravidelne chodievali spisovateľky a spisovatelia, pretože inak tam veľmi chýba kontakt so živým, súčasným písaním.

Vôbec nerozumiem zámeru ministerstva školstva znižovať počty hodín literatúry v prospech gramatiky. Podľa mňa je to nezmysel. Ešte väčšmi sa škrtá čítanie, už sa prakticky vôbec neučia básne naspamäť, vraj študentov neradno zaťažovať, majú toho priveľa…

Nič proti zhodnému a nezhodnému prívlastku alebo vedľajšej vete dôsledkovej. No som presvedčený, že dnes by sa mladým oveľa viac zišlo, keby dokázali správne porozumieť napísanému textu, interpretovať obsah a napísať krátku esej. A rozlíšiť, čo je overená informácia a čo blud nejakého nového manipulátora alebo populistu.

Mnohí učitelia slovenčiny sa na nový systém sťažujú, nestíhajú prebrať ani základné romány a poviedky a už musia ísť s učivom ďalej – ale úradníkov názor pedagógov z praxe klasicky nezaujíma…

A ešte jedna vec na školách ma zarazila. Záchody. Síce skoro všade už majú nové plastové okná, ale úroveň toaliet je väčšinou hrôzostrašná. Nikde kohútik s teplou vodou, len prúd ľadovej, z ktorej omŕzajú prsty. Dvere na kabínke nejdú zamknúť. Niet si kde osušiť ruky. Toaletný papier akoby bol rovnako nedostatkový tovar ako v osemdesiatych rokoch.

Za mojich školských čias som na toto všetko bol chtiac-nechtiac zvyknutý. Socialistické záchody boli oázami východoeurópskych baktérií a všemožných balkánskych nečistôt. Ale dnes? Chceme tu vraj vychovať tú konečne modernú európsku kultivovanú generáciu, no na špinavej kachličkovej stene mi udrie do očí rukou napísaný oznam “Papier si pýtajte od vrátničky!”