Fater

Nikdy predtým som na vlastné oči nevidel mŕtveho človeka. Ale fater, ako sme mu vo famílii hovorili, ležal na úzkej drevenej posteli a vyzeral oveľa mŕtvolnejšie, než všetky telá zastrelených či zomrelých hrdinov z televíznych inscenácií a filmov, ktoré dokonca občas mierne dýchali alebo sa nenápadne pohli. On sa nehýbal vôbec a pôsobil, akoby bol mŕtvy aspoň deň.

Vraj fatra nakoniec dostali jeho plauze, pľúca. Dávno ho silno bolel aj krák, ako mu hovoril, čiže krk, no k doktorovi by ho nikto nedostal. Až do posledného dňa ráchatal bi a tijek, fajčil ako Turek, zásadne cigarety z čierneho tabaku, ktoré si sám ušúľal. Ešte aj teraz mal poruke popolník plný ohorkov, dokonca sa mi zdalo, že z jedného sa ešte slabo dymilo.

Už pred hodinou mali prísť pohrebníci, ale meškali, ako vtedy každá služba. Už sme si nachystali aj úplatky, bez nich sa ani pohreb nedal vybaviť, prípravy by trvali večne.

Čítať ďalej

Reklamy

Nová kniha

V kníhkupectvách už nájdete moju novú knihu Naum, román v jedenástich príbehoch. Pripravoval som ju dva roky a hoci je na obálke iba moje meno, jej podobu svojimi ilustráciami silno ovplyvnila Svetlana Fialová, mladá, ale už výrazná osobnosť nášho umenia. Košičanka, ktorá vyštudovala v Prahe a teraz mieri do Londýna a ja jej držím palce, pretože má mimoriadny talent.

Grafický dizajn urobila moja dlhoročná spolupracovníčka Mikina Dimunová. Sadzbu spravila Katarína Marenčinová. Rád som spolupracoval s troma výnimočnými ženami. Bola to radosť. Ďakujem.

Prvú verziu knihy som písal popri prebaľovaní plienok a kočíkovaní, po nociach, keď som uspal syna, popri rôznych zamestnaniach, ktorými som sponzoroval novú rodinu aj seba. Asi ma životná situácia prinútila k väčšej úspornosti v narábaní so slovami a k výrazovej skratke. Ale hodnotiť budete, prirodzene, iba vy a pri tom rozhodne nešetrite – kritikou ani chválou:) Ja som nepodstatný, dôležitý je iba text.

Naum je kniha o láske, umení a smrti. Je o živote tvorivých ľudí, o Bratislave, Moste SNP a Subclube aj o slovenskom vidieku, rituáloch a zvykoch, ako aj o únikoch odtiaľto do cudziny.

Debutoval som pred štrnástimi rokmi. Za ten čas sa všeličo zmenilo, ale vášeň pre čítanie a písanie mi zostala a zosilnela. Nepotrebujem vyletieť do výšky 39 kilometrov, aby som pochopil, čo je pokora – stačí mi každé ráno pohľad na biely papier alebo na prázdny monitor.

Silnie vo mne pocit, že tento zvláštny, temný svet má zmysel len vtedy, keď je príbehom. Pozývam vás do toho sveta.

Prvá recenzia

Milí priatelia, tento týždeň vychádza moja nová kniha Naum. Už dnes je tu prvá recenzia. Napísal ju kritik, ktorého si veľmi vážim, ktorý patrí k najlepším u nás a moju tvorbu sleduje od začiatku. Viaceré moje práce vnímal v minulosti veľmi kriticky, no nikdy ma neprestal čítať.

O to väčšmi si cením, keď teraz napísal: “To sú najlepšie Hvoreckého texty. Takto sa mi to páči, takto ho chcem vidieť. Dlhé roky sme na stránkach Hvoreckého kníh stretávali literáta, v týchto troch poviedkach som nadobudol dojem, že som stretol človeka. Dúfam, že ho budem stretávať častejšie.”

Je len príznačné, že Martin Hudymač odišiel od literárnej kritiky do biznisu, pretože sa u nás svojou prácou nedokázal uživiť… Ďakujem a dúfam, že na svoje pôvodné povolanie celkom nezanevrie. Naša literatúra potrebuje dobrých kritikov ako soľ.)

Prečítajte si recenziu knihy Naum s názvom Ako Hvorecký zabil literárneho kritika.

Lovci & zberači: kniha na stiahnutie

23. apríla je Svetový deň knihy a autorských práv. Venujem vám svoju zbierku poviedok Lovci & zberači. Myslím si, že autori majú oveľa viac povinností ako práv. Nepáči sa mi knižný trh, kde nadnárodný distribútor zarobí na jednom mojom predanom výtlačku 6 eur, zato ja 90 centov. Je to aj možnosť pre ľudí, ktorí si v čase krízy nemôžu dovoliť kupovať poviedky alebo romány, a ktorých je u nás, žiaľ, stále viac.

Oveľa, oveľa väčšou hrozbou ako nelegálne sťahovanie je podľa mňa svet, kde sa nečíta. Zároveň pripomínam, že ak si moju knižku kúpite, naozaj trocha prispejete k tomu, že môžem ľahšie a rýchlejšie dopísať ďalšiu. Želám vám inšpiratívne čítanie! Celý rukopis si zadarmo stiahnete vo formáte PDF tu: Michal Hvorecky Lovci & zberaci alebo vo formáte epub a mobi.

Čítať ďalej

Čo urobiť s Budmerickým kaštieľom?

Budmerický kaštieľ som navštívil raz na niekoľko hodín na konferencii. Neprespal som tam ani jednu noc, nehovoriac o pobyte.

Doteraz sa mi v nočných morách zjavujú zobrané spisy Vojtecha Mihálika, ktoré v tamojšej knižnici zaberali pol steny a za ktoré vtedy člen ÚV KSS, predseda Zväzu spisovateľov a hlavný socialistický realista zobral honorár, o akom mohli jeho ideologickí nepriatelia v USA iba buržoázne snívať. Na Slovensku má bohatú tradíciu, že len čo literát získa najvyššiu funkciu, zistí, že je aj najlepším literátom a mal by najviac vychádzať, cestovať a zarábať.

Systém, ktorý v Budmericiach fungoval, som bojkotoval napriek tomu, že som (teraz už bývalému) správcovi, Literárnemu fondu, za trinásť rokov publikačnej činnosti zaplatil tisíce eur. Dve percentá mu odvádzam zo všetkých svojich kníh, článkov, reklám aj z väčšiny vystúpení.

Dúfam, že sa peniaze využili na napísanie aspoň jedného románu či zbierky poviedok, a nepretiekli dolu hrdlami vo forme teplej borovičky a kyslého bieleho vína.

Pred dvoma rokmi strávil v Budmericiach mesiac mladý rakúsky spisovateľ Constantin Göttfert, ktorý mi šokovaný rozprával, že postaršie slovenské osadenstvo od desiatej ráno pilo prvú ligu a s pobavením komentovalo jeho zámer pracovať na novom rukopise.

Čítať ďalej

Ako čítať nahlas

Ľudia sa ma často pýtajú, ako robiť čítačky. Dobrá, a ťažká otázka. Táto umelecká forma u nás zostáva málo známa, hoci v susedných krajinách zažíva rozmach.

Tradičné slovenské zaostávanie súvisí aj s tým, že na pôvodnú literatúru a jej propagáciu sa z rozpočtu vyčleňuje smiešny zlomok peňazí – napríklad v porovnaní so štátnymi divadlami. Zúfalo chýba Literárny dom a jeho zriadenie zostáva v nedohľadne aj v hlavnom meste, nehovoriac o tých menších.

Verejné čítania nemajú stabilné zázemie, konajú sa kade-tade a zväčša sú len reklamnou prezentáciou nového titulu. Pritom prednes patrí k literatúre od jej vzniku a výrazne formoval jej vývoj.

Masovo čítame príbehy len asi tristo rokov, zato počúvame už tisícročia. O tom, že predčítanie sa treba učiť, vedeli už Gréci. Múseion, chrám múz na ostrove Lesbos či neskôr v Alexandrii, vychovával autorky a autorov v recitácii, v hre na lýru aj v spevoch a tancoch pred publikom. Z antiky poznáme tiež prvé súťaže a odborné hodnotenia.

Čítať ďalej