Nikdy predtým som na vlastné oči nevidel mŕtveho človeka. Ale fater, ako sme mu vo famílii hovorili, ležal na úzkej drevenej posteli a vyzeral oveľa mŕtvolnejšie, než všetky telá zastrelených či zomrelých hrdinov z televíznych inscenácií a filmov, ktoré dokonca občas mierne dýchali alebo sa nenápadne pohli. On sa nehýbal vôbec a pôsobil, akoby bol mŕtvy aspoň deň.

Vraj fatra nakoniec dostali jeho plauze, pľúca. Dávno ho silno bolel aj krák, ako mu hovoril, čiže krk, no k doktorovi by ho nikto nedostal. Až do posledného dňa ráchatal bi a tijek, fajčil ako Turek, zásadne cigarety z čierneho tabaku, ktoré si sám ušúľal. Ešte aj teraz mal poruke popolník plný ohorkov, dokonca sa mi zdalo, že z jedného sa ešte slabo dymilo.

Už pred hodinou mali prísť pohrebníci, ale meškali, ako vtedy každá služba. Už sme si nachystali aj úplatky, bez nich sa ani pohreb nedal vybaviť, prípravy by trvali večne.

Vo veľkej izbe sedeli kúsok odo mňa omama, mama a teta. Tieto ženy ma naučili čítať, písať a milovať, tri najdôležitejšie veci na svete. Moja omama Róžika Zwingli sa dožila deväťdesiattri rokov a patrila k prvej generácii moderne vzdelaných Sloveniek.

Fater ju veľmi skoro opustil, sama vychovala tri deti a celý život učila nevidiacich žiakov. Zarábala málo, o dôchodku ani nehovoriac, ale nikdy sa nesťažovala. Ešte na smrteľnej posteli čítala s lupou romány a v prestávkach lúštila krížovky, s ktorými vyhrala asi všetky súťaže v ČSSR. Zdedil som jej veľkú knižnicu plnú maďarských, slovenských a nemeckých titulov, aj edíciu Spoločnosť priateľov krásnych kníh.

S fatrom sa omama nikdy nerozviedla, pretože to dobré kresťanské ženy nerobia, a on to zneužíval, neplatil nič na deti a párkelt minul inde. Hovorilo sa, že mal v každom meste frajerku a on chodil do mnohých miest, pretože staval prvé slovenské cesty.

Perfektne šoféroval, vozil ma po tých svojich vozovkách v starej poľskej fiatke zvanej maluch. Podvozok takmer lízal asfalt a zadné sedadlá silno pérovali, takže som vzadu nadskakoval ako na trampolíne. Auto chodilo pomalet áber sicher! A všade, kam sme došli, fater konštatoval, da hob ik auch gebaut, aj to som staval, aj tamto som staval, kade-tade, všade.

Jeho ústa, z ktorých sa stále valila spišská nemčina zmiešaná s nespisovnou slovenčinou, prvýkrát stíchli, ale neboli privreté, doširoka sa rozďavili a trčala z nich ružová protéza s kovovými drôtikmi, také sa už dnes iste nevyrábajú, určite ho bolelo ten útvar nosiť. Ale jeho generácia bola na bolesti zvyknutá, aj na oveľa silnejšie.

Vyber mu zuby, povedala mi omama. Tak som to urobil, hoci ma skoro naplo, keď som sa nad neho nahol a uvidel som čierne ústa. Keď som už mal vlhký kus plastu v ruke, nevedel som, kam s ním, a nakoniec mi ho z dlane zobrala mama s tým, že som zasa nemožný.

Vtom všetky tri ženy odišli, nevedel som kam, a ja som s mŕtvym zostal sám. Vraj iba na chvíľu. Ale nechodili.

Ospanlivý byt zmumifikoval do nehybnosti. Začal som fatrovi hovoriť, čo o ňom vraveli ženy a spomínať na to, čo sme spolu prežili.

Šprechoval som s ním nemecky, lebo vtedy mi lepšie rozumel, robil som často aj tie isté chyby ako on, lebo od neho som sa ich naučil a ťažko som sa ich zbavoval, takže nepriamo aj kvôli nemu som mal v škole z jazyka, ktorý mal predstavovať moju veľkú výhodu, samé trojky. Spisovne teuč sa asi nenaučím nikdy, ani teraz, keď tam často chodievam hrávať, a už som v Berlíne aj prednášal.

Fatrova nemčina bola archaická a nepresná, aj keď bohatá a zvukovo pekná. Samý plajbás a piglajz a drevo hulz a strecha dach a dielňa verštat a naspäť sa šlo curik a do kávy sa dával cuker. Prichádzal za mnou vždy z pozdravom kris kot a lúčil sa šéna krus unt čus! Zobral ma na Ballenstein, Pajštún alebo do Deutschendorfu, ktorý o sebe už tvrdil, že je mestom a volá sa Poprad. S ním som spoznal Donnersmarkt, Sarndorf aj Tyrnau.

Nemčina sa v rodine udržala, hoci v päťdesiatych rokoch bola v štáte zakázaná. Ujo a bratanci chodili na kurzy tajne k starým prešporáckym babkám.

Fater sa volal Teodor Cvink, ale narodil sa ako Theodor Zwingli. Pochádzal z Kežmarku z rodiny spišských Nemcov. Jeho otec, tajomník Zipserdeutsche Partei, Spišskej nemeckej strany, sáz po bozár am pród hendar dar mreza! Pradedo si odsedel o vode a o chlebe istý čas za mrežami. Bratranca s nemeckým priezviskom, len čo prišiel front, Rusi zastrelili. Ďalší strýko skončil v gulagu. Rodine zhabali cukráreň aj zelovoc a byt aj nábytok a osobné veci. Príbuzní nesmeli študovať, ani len maturitu si nemohli urobiť. Fatrovi sa podarilo ujsť do Bratislavy.

Vídal som ho najmä na sviatky. Častejšie by ma s ním mama ani nepustila. Fater sa počas niekoľkých hodín pokúšal dohnať, čo počas zvyšku roka odflákol. Svetu sa snažil nahovoriť, že všetko vo famílii máme vďaka nemu, o to dobré v našich životoch sa zaslúžil on, on nás vzdelal aj vychoval.

To, čo iným starí rodičia prísne zakazovali, fater mi naopak dával. Prvý raz som fajčil s ním. Dal mi ochutnať alkohol a s ním som sa aj prvýkrát pripil. Raz som z výletu prišiel ozaj namol a mama sa na fatra veľmi nahnevala. Zí mecht aus der džabe e kú! krútil očami fater. Robí zo žaby kravu.

Fater vedel všetko, a ja nič. Stále niečo opravoval, prerábal, montoval. Dí aubt šteinkt mik net! Práca mu nesmrdela. Výborne varil. Zábavne konverzoval v spoločnosti. Rozprával vtipy. Balil ženy. Plával všetky štýly. Módne sa obliekal. Bol aj zboristom, spieval po kostoloch, ale nikto presne nevedel, či je evanjelik, katolík, alebo žid. Preto aj mňa prihlásili na klavír, hoci moja hudobná kariéra sa vyvinula inak, ako si família predstavovala.

Keď sa mama vydávala, sľúbil jej najkrajšiu svadobnú kyticu v štáte. No na obrad prišiel o hodinu neskôr, osemdesiat hostí naňho čakalo. Fater si v poslednej chvíli spomenul, že má doniesť kvety, tak ich natrhal v parku na námestí, biedne klince a kríkové ruže, trhal ich chvatom, dokrvavil si prsty a zablatil topánky. Zopár stoniek však doniesol triumfálne a vyhlásil, že ide o avantgardné dielo bratislavského floristu, ktoré ho stálo majetok. Sébe esta richtiger šakpotom, komentovala omama.

Keď ma vyzdvihoval a ja som sa pridlho chystal, často sa sťažoval, dor helt sich ad maut kejtl, vraj sa držím maminej sukne. Poháňal ma, šnela, šnela! Ancvaj, a už sa šlo.

Keď som mal sedem rokov, fater nám, ako tvrdil, zohnal chalupu v Nízkych Tatrách. Família spoločne kúpila starý dom v hlbokom údolí, zložili sa naň moji rodičia, tante aj omama. Fater nedal ani korunu, ale chalupu považoval za svoju. Stále sa tam niečo muselo opravovať a murovať, ale on ani prstom nepohol.

K starej sedliackej stavbe s malými dvojitými oknami viedla cesta, ktorú, samozrejme, postavil tiež on. Na pravej strane doliny tiekol malý potok plný pstruhov. Na okolí sa ozýval zvonivý žblnkot vody a tlmil ostatné zvuky. Vzadu rástli ríbezle a egreše. Na tráve sa každé ráno držala rosa.

V dome sa svietilo sviečkami. Plameň sa mihotal a na nerovnom strope sa hmýrili strašidelné tiene. Zo stien vyrážal pach plesnivého sena a rozožratého starého dreva. Pri nohách skákali premnožené myši a od hladu sa ničoho nebáli, ani nakladených pascí, čo pri nesprávnom pohybe vystreľovali do vzduchu a plesli ma po prstoch.

Fater si vybral jeden z tých vetristých a suchých letných dní, čírych ako sklo, keď do údolia vanul dych lesa. Prišiel s ruksakom na chrbte a zobral ma na túru. Ani som sa neusilovať uhádnuť, kam ma zavedie ďalšia dobrodružná výprava, okolo ktorej robil zvyčajné tajnosti. Bez slova som pridal do kroku.

Dolina sa v hĺbke menila na roklinu a postupne sa zužovala. Nad hlavou celý deň lietal myšiak a trpezlivo čakal na korisť. Lúky pokrývali veľké lopúchy a bili sa o miesto so žihľavou, čo pŕhlila tak, že mi tŕpli lýtka, a medzi nimi sa drali na svetlo paprade, rovnaké ako pred miliónmi rokov. Tvrdé steblá tŕstia do seba aj pri najmenšom vánku narážali a hrkotali ako kostičky.

Stúpanie bolo príkre a nemalo konca. V údolí už zostalo len päť pôvodných obyvateľov a fater sa so všetkými poznal. Starec, ktorý sa naozaj volal Mydlo, sa rozprával s rybami a rozumel si s nimi lepšie ako s ľuďmi, občas opitý zaspal pri vode, nebola mu zima, ani hlava ho nebolela, pretože odkedy zomrela hluchonemá Mydlová, ktorá mi siahala po pás, život už aj tak za nič nestál.

Posledných päť obyvateľov horko-ťažko dolovalo z pôdy zemiaky, vyháňalo ovce na pašu a dúfalo, že dnes medveď ani jednu neskántri, a keď sa všetky vrátili do košiara, a keď sa dokonca večer podarilo na náprotivnom kopci chytiť televízny signál a pozeral sa futbal bez zvuku, zato s obstojným čiernobielym obrazom, ktorý len občas mizol, aby sa znovu vrátil, takže futbalista mal nohy hore a dobiehal svoje vlastné telo dolu – tak vtedy bolo všetko, ako má byť.

Tamojším ľuďom, ktorí mali veľmi málo, aj stačilo veľmi málo. Daum hut nauj ka recht hír, chudák nemá práva. Raz fater miestnym pri borovičke predstavil svoju kamarátku, legendárnu herečku, ktorá hrala v divadle aj v klasických slovenských filmoch ako Panna zázračnica a Medená veža – pozerali na ňu ako na zjavenie, mysleli si, že na obrazovke prežila svoj ozajstný život a pýtali sa ju na postavy ako na živých ľudí, a držali im palce, aby sa príbehy šťastne skončili. Nepoznali oddych, nerozumeli mu, poznali iba prácu od svitu do mrku, a keď si na chvíľu sadli, od vyčerpania často ihneď zaspali.

Občas sme narazili na pastiera a pristavili sme sa, stál sošne meravý a nečinne o čomsi hĺbal, nezhováral sa s nami, na nič nehľadel, až keď sme sa pomaly dali zasa do pohybu, nenáhlivo k nám obrátil bezvýrazné zrenice.

Putovali sme naverímboha a s únavou a horúčavou vo mne stúpala rozjarenosť. Štveral som sa na stromy, lozil som po úbočiach, lámal som suché konáre a skákal do lístia. Svrčky a lúčne koníky vyskakovali odušu. Húštia kríkov tvorili divé spleti. Z prastarých podzemných prasklín pod tlakom vyrážala voda. Obkolesovali ma mohutné stromy, ktorých trčiace korene sa ťahali po machu a v korunách sa v odbleskoch zachytávali zvyšky slnečného svetla. O nohy sa mi prichytávali borievkové šľahúne, z ktorých stúpala trpkastá vôňa. Zazrel som aj sivého zajaca s dlhými ušami, len sa tak mihol cez cestu.

Prvý raz som sa cítil spriaznený s nejakou krajinou. Slnko mi pieklo na hlavu, vzduch bol nehybný a kopce sa po hrebeňoch ťahali donekonečna. Poznal som tam každý strom a krík a kút, a predsa som nepoznal vôbec nič. Chodil som cez nesmrteľný les, nemal som cieľ, lebo chôdza sama bola najväčším dobrodružstvom. Dostal som sa do centra nepokoja, stál som pri prameni, bol som súčasťou sveta a bohatstvo bola oveľa hlbšie, ako som tušil.

Domov sme sa vrátili oveľa neskôr, ako fater mame sľúbil. Padal som od únavy. Zašli sme fakt priďaleko. Keď sme konečne dorazili späť, plietli sa mi nohy. Nad hlavou sa už rozprestierala obloha s takými žiarivými hviezdami a takmer smolnou čiernotou, akú som v Bratislave nikdy nevidel. Mama už postávala na ceste a ustarostene nás vyzerala. Do tmy húkala sova a svrčky cvrlikali zo všetkých strán tak hlasno, že som musel zvýšiť hlas, aby ma fater počul.

Chalupa a jej okolie – to ešte zďaleka nebolo všetko. V malej drevenej búde vedľa domu, ktorú postavil bývalý majiteľ pre svoje deti, to vyzeralo ako v splnenom sne mladých sovietskych astronautov z krúžku Konstantina Ciolkovského. Mal hnedé škridle na streche a drevené steny, už riadne vysušené od slnka. Od základov až po strechu sa ťahali úzke pukliny.

Vošiel som dnu a ocitol som sa uprostred modelov vesmírnych družíc, rakiet, lietadiel a vzducholodí. Všetky tie stavebnice a vystrihovačky, ktoré sa mi nikdy nechcelo lepiť a ani som to nevedel, mi hotové plachtili nad hlavou. Vysvetľoval som si to nekonečne dlhými zimnými večermi a beznádejne otupným životným štýlom. Kešenke fon fater! Vraj darčeky, hoci fater na to všetko zízal rovnako prekvapene ako ja.

Potom som objavil povalu. Držali ju zhrdzavené podpery a drevené stĺpy, a už bola na jednom mieste prevalená. Dvere sa otvárali najväčším kľúčom v strednej Európe, potlačil som a so škrípavým vzlykom sa otvorili. Dlážku pokrývalo senu, triesky, popol a sutiny. Z múrov poopadávala väčšia časť omietky a bolo vidieť len na seba naukladané kamene a seno. Viaceré trámy rozožrali červotoče a ponechali z nich len kýpte.

Drevené schody sa začínali v najtemnejšom kúte maštale, viedli skoro kolmo a hororovo vŕzgali. Fater ma poslal hore prvého. Vchod pripomínal obrovskú čiernu lastúru, dokorán otvorenú v tme. Predo mnou sa v pološere strácala chodba, vyplnená skrz-naskrz tichom. Tmavý kút ožil trepotaním krídel, nad hlavou mi preletel zmätený netopier, a vzápätí druhý. Dlážka povaly sa vlnila, dosky vŕzgali. Zadržal som dych a našliapaval iba na hrubé klady. Za nepatrného sykotu a intímnych zvukov dobývali povalu myši.

Keď som sa dostal hore, bojazlivou rukou som skrútil veľkým čiernym vypínačom. Svetlo slabo rozhojdalo tiene, ktoré krížom cez priestor ospanlivo ožili. Ocitol som sa vo veľkej miestnosti. Vzduch tam bol ťažký, naplnený ostrým pachom, čo prenikal hlboko do nosa aj do hrdla. Keby sa podlaha preborila, skončil by som v maštali, mal som pod sebou dobré štyri metre. Dosť na to, aby som si dolámal nohy. Ale nestalo sa. Uvidel som poklad.

Ilustrácie Svetlana Fialová. Dokončenie nájdete v knihe Naum.