Zaniknú Slovenské inštitúty?

Včera som čítal v Berlíne a bol to silný zážitok. Náladu mi pokazila iba správa, že Slovenský inštitút potichu vypovedal zmluvu a od febuára sa zatvorí vzácny priestor na Zimmerstrasse. Viaceré krajiny nám tú adresu závideli. Ale ani jedna naša vláda nebola schopná vymyslieť zmysluplný program, nehovoriac dlhodobý plán slovenskej kultúrnej diplomacie. Lenže ťažko očakávať výsledky od ľudí, ktorí tie teplé miestečká dostávajú hlavne za odmenu, nedohovoria sa v cudzom jazyku a slovenskú kultúrnu scénu predstavujú plastovými modelmi dreveníc, katalógmi kúpeľov a recitovaním Hviezdoslava (v Nemecku v slovenčine!) pri sviečkach. Šušká sa, že naši akože sociálni demokrati by radi rýchlo zavreli aj ďalšie inštitúty, možno dokonca všetky.

Toto je dokonalý príklad šetrenia na nesprávnom mieste. Rušiť Berlín, ktorý sa stal novou metropolou európskej kultúry, to nás vracia o dvadsať rokov dozadu. Práve teraz, keď sa veci konečne pohli vo vizuálnom umení (Ondák), v divadle (SkRAT), v hudbe a hádam aj v literatúre, zasa všetko ostane po starom. Môjmu nemeckému vydavateľovi pomohla pri organizovaní tohto turné nemecká súkromná nadácia, zo Slovenska tradične ani cent… A prosím vás nezačnite mi tu hneď niektorí vypisovať, že my príživníci-umelci sa máme konečne postarať sami o seba, lebo jednak to už dávno robíme, ale hlavne – pozrite si, čo s marketingom kultúry dokázali podobne malé krajiny: Fínsko, Írsko, nehovoriac Rakúsko, dokonca aj Česko nás výrazne predbehlo.

Ani neviem zrátať, koľko ľudí mi po čítačkách v nemeckých mestách hovorilo, že sa v ten večer prvýkrát dozvedeli, že nejaké Slovensko existuje a že by zrejme stálo za to niekedy ho navštíviť. To nespomínam preto, aby som si pripisoval nejaké zásluhy, ale aby som ukázal, že dobre spravované európske štáty už dávnejšie pochopili kultúru ako kapitál, imidž, zdroj peňazí aj práce. Verte mi, tu nikto ani len netuší, kto bol druhý na MS v hokeji, ale zato o Romanovi Ondákovi vychádzajú celostranové články v prestížnych denníkoch, ktoré majú viac čitateľov ako Slovensko obyvateľov. Aj on bude musieť organizátorom hovoriť, aby s pomocou z jeho vlasti nerátali… Hoci trocha smutný, srdečne pozdravujem domov!:)

Prečítajte si aj: Čo sa Slovenský inštitút naučí od Goetheho?

Premiéra v Theater Forum

Prvá divadelná hra Michala Hvoreckého “Slovenský inštitút. Jedna komédia” má 19. marca 2009 premiéru v Theater Forum Schwechat v Rakúsku.

Groteskný príbeh o stretnutí mladého Bratislavčana a Viedenčanky sa odohráva v bizarnej národnej kultúrnej ustanovizni, ktorej hrozí zánik. Záhadný riaditeľ, ktorý nevie po nemecky a jeho verná tlmočníčka urobia všetko preto, aby svoje pracovné miesta zachránili. Hra ironicky zobrazuje vzťah dvoch ľudí na pozadí príbehu dvoch najbližších, a predsa vzdialených veľkomiest Európy.

slowakisches_institut2

Popri trojici rakúskych hercov v hlavných úlohách sa na javisku ako riaditeľ, ktorý nevie po slovensky, predstaví aj Vlado Zboroň, legenda slovenského alternatívneho divadla (ex-Stoka, Skrat). Réžia: Johannes C. Hoflehner. Prečítajte si o hre viac.

Termíny predstavení: z Bratislavy je to 45 minút autom.

Často som český autor: rozhovor s autorom o hre

slowakisches_institut21


Termíny predstavení

Sobota, 21. marec 2009, 20 hod.

po predstavení SÖF Disko, hosť Barbara Idijot

Utorok 24. marec 2009, 20 hod. – vypredané!

Štvrtok, 26. marec 2009, 20 hod.

Piatok 27. marec 2009, 20 hod.

Sobota, 28. marec 2009, 20 hod.

Utorok 31. marec 2009 10:15 Uhr – vypredané!

Streda 1. apríl 2009 20 hod.

Štvrtok 2. apríl 2009 20 hod. – vypredané!

Piatok 3. apríl 2009 20 hod. – derniéra

Premiéra v Theater Forum

Slovenský inštitút a sebairónia

slowakisches-institut

Často som český autor

5. března 2009, 20:00, uvede Švandovo divadlo v Praze v cyklu scénických skic 8@8 hru Michala Hvoreckého Slovenský inštitút, jedna komédia. 19. března 2009 má hra oficiální premiéru v Theater Forum v Rakousku. Tři otázky autorovi poslala dramaturgyně Marie Špalová.

Jste především literát, romanopisec, a přesto se již druhému vašemu textu podařilo prorazit na divadelní prkna. Neděsí vás extrovertnost divadelního žánru? Nepreferujete raději intimnější vztah čtenář – kniha?

Píšem rôzne texty. Keď pracujem na románe, rád si odskočím ku glose alebo k fejtónu. Divadlo ma láka už dlho. Rozvíjať príbeh dialógmi je veľká výzva a navyše je to napokon kolektívna práca, veľmi odlišná od prózy. Nie náhodou všetci divadelníci hovoria: mŕtvy autor – dobrý autor. Stačí, ak sa pozriem do zrkadla a úplne ich chápem.

Som priaznivec literárnych čítačiek a odtiaľ je už k divadlu len na krok. Mám dojem, že časť dnešnej divadelnej tvorby sa novým spôsobom pokúša adaptovať prózu.

Veľa režisérov sa vymaňuje z klišé tradičnej „dramatizácie“ a nechávajú na pódiu odznieť celú poviedku alebo novelu. Je v tom aj snaha o väčšiu autentickosť voči predlohe a navyše je dnes človek zvyknutý na oveľa väčší objem informácií a vizuálnych vnemov naraz. Prežívame návrat k rozprávaniu, k príbehu – v literatúre, v divadle, v reklame aj v živote.

Vaše hra Slovenský Inštitút. Jedna komédia je poměrně kontroverzní a silně kritická groteska způsobu propagace „národní“ kultury v zahraničí. Svým tématem je pro nás Čechy, kteří zažíváme „vzrušení“ z předsednictví Evropské unii, velice aktuální. Inspiroval jste se skutečnými událostmi nebo snad konkrétní institucí?

Hoci neraz proti svojej vôli, spoznal som už viacero veľvyslanectiev aj kultúrnych inštitútov v rôznych európskych krajinách. Keď som túto hru predčítal v Berlíne, prišli za mnou ľudia z Goetheho inštitútu, presvedčení, že som sa inšpiroval u nich. To isté mi vo Viedni hovorili pracovníci Rakúskeho kultúrneho fóra. No a že majú z pripravovanej marcovej premiéry paniku pracovníci viedenského Slovenského inštitútu, to vám asi nemusím hovoriť.

Môj „Inštitút“ je vymyslený, literárny, no určite sú v ňom mnohé moje vlastné zážitky a skúsenosti. Propagovať kultúru akejkoľvek krajiny štátnou, oficiálnou cestou, je vždy nesmierne ťažké. Preto som šťastný, že vystupujem len sám za seba a túto nezávislosť si strážim.

Patříte mezi nejúspěšnější současné slovenské autory doma i ve světě. V těchto dnech vychází váš román Eskorta v Německu. Myslíte, že mezinárodního úspěchu může autor dosáhnout „mezinárodními“ tématy nebo je naopak dobré reflektovat konkrétní národní skutečnost a situaci?

To sa nedá zovšeobecniť. Myslím si, že zahraničných vydavateľov už nezaujíma česká a slovenská literatúra len tak sama o sebe, ale určite ich zaujímajú konkrétne knihy, silné príbehy, ktoré by mohli osloviť a prilákať aj nemeckých alebo anglických čitateľov.

Naše dve stredoeurópske kultúry už nie sú nijaká exotika, geograficky ani politicky, ale máme svoj osobitý hlas a ten si môže nájsť svoje publikum.

Česká literatúra to má vo svete trocha ľahšie, pretože viacerí vaši autori sú svetoznámi a to sa nijakému slovenskému dosiaľ nepodarilo. Mňa aj kvalitné nemecké denníky pravidelne označujú za slovinského alebo českého autora. Tak dúfam, že vám nerobím hanbu…

Divadlo Letí s domácí scénou ve Švandově divadle je nezávislý divadelní soubor s vášní pro nové hry. Všechny texty uvádí v české nebo světové premiéře s cílem propagovat současnou dramatickou tvorbu.

Minister zábavného priemyslu

Vymenovanie Martina Sarvaša za generálneho riaditeľa sekcie umenia na ministerstve kultúry si neviem vysvetliť inak ako absurdný omyl alebo obrovské nedorozumenie odbornej komisie pri výberovom konaní. Aktivity tohto pána totiž nemajú vonkoncom nič spoločné s umením, ale patria do kategórie zábavného priemyslu, pričom zamieňať tieto dve veci nemôže ani školák, ak chce urobiť prijímačky na gymnázium.

Keby Slovensko hľadalo ministra zábavného priemyslu, mohol by organizátor vystúpení domácich (Jadranka Handlovská, Stano Vitáloš alebo Ľubo Virág) a zahraničných interpretov (geriatrické pozostatky Boney M či Natalia Oreiro) pokojne kandidovať.

Lenže zábavný priemysel zo svojej podstaty funguje na trhovom princípe a nijaké štátne orgány či úradníkov pre svoju výhradne komerčnú činnosť nepotrebuje. Akýkoľvek byrokratický aparát by ho len zbytočne oberal o to jediné, o čo mu ide – o čo najvyšší zisk.

Sarvaš sa po vymenovaní vyjadril: „Určite je mi umenie bližšie ako šoubiznis v ére reality šou a každodenného vytvárania nového dna.“ O dne vie Sarvaš svoje. Dlhé roky ho vlastnou činnosťou úspešne prehlboval. Za komunizmu začal svoju kariéru v hudobnom šoubiznise, za mečiarizmu pôsobil v STV ako šéf redakcie zábavy. Okrem toho k nám pravidelne vozil zoskupenia tancujúcich striptérov a rozkokošených basketbalistov.

Predovšetkým vo sfére televízie sa mu programami Reservé, Boom alebo Úlety podarilo pomyselné dno mnohokrát preraziť a klesnúť až kamsi do podzemnej šachty vkusu.

Terajšia vládna koalícia znamená návrat staronových karieristov a prelom pre ich mladších prisluhovačov. Sarvašom sa dokonca dala kúpiť aj hip-hopová skupina Drvivá menšina, ktorá sa tvári ako petržalský underground. Sarvašove vydavateľstvo kapele pripravilo tlačový materiál hodný socialistických popových súťaží: „Skladby s našliapanými textami, ktoré majú hlbokú myšlienku a ich zámerom je poukázať na rozličné neduhy spoločnosti, v ktorej žijeme.“

Keď Sarvaš donedávna spravoval Dom kultúry v Devíne, zistil, že ide o „hlboko stratové“ podnikanie a opustil ho. Projekt Európska štafeta mu minulý rok štedro podporil Úrad vlády. Na kultúru síce v štátnom rozpočte dosť peňazí nie je, na zábavný priemysel však zrejme áno.

Slogan Sarvašovej firmy bol: Prinášame novú zábavu tam, kde chýbala. Predstava, že takýto človek spolurozhoduje napríklad o tom, kedy sa na Slovensku dočkáme veľkej galérie súčasného umenia, však už ani nie je smiešna. V novom úrade by mal Sarvaš slogan aktualizovať na: Prinášam „zábavu“ tam, kde nechýbala.