Do Goetheho inštitútu v Bratislave som prvý raz vkročil roku 1991, krátko po otvorení. Prihlásil som sa na kurz nemčiny, no objavil som aj knižnicu, ktorá mi vyrazila dych. Vtedy sa ešte v Bratislave dali požičiavať kvalitné knižky aj na Americkej ambasáde, ale to sa so začiatkom vojen Busha mladšieho stoplo. Zato „Goethe“ zostal otvorený, rástol a rozširoval sa.

Tam som zažil prvú čítačku, keď Wolfgang Hilbig, u nás, žiaľ, naďalej prehliadaný, predstavoval svoje prózy. Dodnes mi pri výučbe jazyka pomáha čítanie nemeckej literatúry. Neraz začujem vetu, ktorú „vyslovila“ obľúbená postava.

V júli 2011 oslávil Goetheho inštitút, jedna z najväčších kultúrnych ustanovizní na svete, šesťdesiat rokov od svojho založenia.

Slávnostné podujatie v Berlíne nebolo estrádou. Hudobný program zabezpečil kultový Ensemble Modern s avantgardným programom kórejskej a maďarskej novej hudby.

V prejavoch nezneli len pochvalné tirády. Tuniský režisér a jeden z lídrov Jasmínovej revolúcie Fadhel Jaibi upozornil, že zmena na severe Afriky sa dokončí jedine s pomocou Európy a vyzval na intenzívnejšiu kultúrnu výmenu.

Pri rekapitulovaní bohatých šiestich dekád „Goetheho“ aktivít som s trpkými pocitmi spomínal na Slovenské kultúrne inštitúty v zahraničí. Izolované, vo svojich mestách často celkom neznáme a v médiách prehliadané priestory v Berlíne, Moskve a inde komunikujú najmä v slovenčine pre hŕstku krajanov.

Česť výnimkám, ktoré sa aj v daných podmienkach snažia o plnohodnotnú prácu, ale zásadná chyba je v systéme.

Naše inštitúty nemajú koncepciu, chýba im politická nezávislosť, odborná kvalita aj zmysluplný rozpočet. Kultúrna diplomacia je u nás v podstate neznámy pojem, respektíve existuje na papieri, ale v realite nie.

Zatiaľ čo Goetheho inštitúty sa prehľadne propagujú na webe, sociálnych sieťach či videoblogoch vystupujúcich umelcov, programy Slovenských inštitútov treba väčšinou hľadať na tajomných, rafinovane skrytých stránkach Ministerstva zahraničných vecí, kde sa sťahujú vo formáte PDF či dokonca vo Worde 97.

Pri veľkej PR šikovnosti by sa to hádam dalo interpretovať ako retro zámer alebo dokonca nový trend, ktorý by ocenili všetci dvaja berlínski insideri, ktorí rozumejú úradníckej slovenčine a presadzujú v grafickom dizajne návrat k Atari tabuľkám z osemdesiatych rokov.

Aj Goetheho inštitúty robili v minulosti chyby. So sebairóniou spomínali pracovníci na druhotriedne bavorské folklórne súbory, ktoré ešte v 60. rokoch vyrážali pod uznávanou značkou na nezmyselné svetové turné. Lenže kultúra znamená aj spory, škandály a večné hľadanie.

Už desaťročia rozhodujú o tom, kto „Kulturnation“ zastúpi vo svete, nezávislé odborné komisie, kam politici absolútne nemajú prístup. Komerčná tvorba nepotrebuje výraznú podporu štátu, preto sa dôraz kladie na inovatívne formy a avantgardu.

U nás je nepredstaviteľné, že by krajinu reprezentovali drum & bassový DJ B-Complex, tanečný súbor Debris, Divadlo Skrat či typograf Peter Biľak. Zato kto pritakáva každému režimu, môže patlať smiešne patetické “národné” súsošia aj pred Bratislavským hradom.

Nehorázny vývoj projektu Košice 2013 ukazuje, že mentálny diskurz slovenskej kultúry si ešte neosvojil osvietenstvo. Alebo vyjadrené kantovskou parafrázou – Slovensko ešte len čaká ozajstné  prebúdzanie sa národa z nedospelosti zavinenej ním samým. Zatiaľ čo u nás sa s mediálnou podporou konzervatívcov udomácnili homofóbia a protieurópske myslenie, Nemecko podporuje rôznorodosť a pokrok.

Vzhľadom na dávnu polohu našej krajiny na hranici germánskeho sveta, blízkosť Rakúska a množstvo nemeckých zamestnávateľov je mi záhadou, prečo sa na školách opustila poriadna výučba nemčiny v prospech globálne samozrejmej angličtiny.

Tu nejde o skvalitnenie jazykovej prípravy haldy slovenských čašníkov a opatrovateliek v Österreichu, ale o fakt, že kto sa naučí dobre nemčinu, má veľkú šancu získať doma takú prácu, aby už nemusel dochádzať iks kilometrov a pololegálne živoriť v podmienkach nápadne podobných terorizovanému habsburskému služobníctvu (viď kniha Mŕtva v rieke – nevyriešený prípad Denisy Š., čo je titul, ktorý by si okamžite žiadal preklad).

„Goetheho“ dvere do Nemecka máme aj v Bratislave a v podobe knižníc aj v Banskej Bystrici a Košiciach. K narodeninám úprimný Glückwunsch!

Prečítajte si aj: Kto koho zahnal do kúta