Na pozvanie svojich priateľov Lenky a Pavla Minárovcov som strávil tri dni v drevenici v Lome nad Rimavicou. To je slovenská provincia, v dobrom aj zlom zmysle toho slova. Je to jedna z najmenej osídlených častí našej krajiny a je škoda, že sa o nej nepíše viac – v Nemecku je život na odľahlom vidieku znova veľkou literárnou témou.

Ktovie, čo Habsburgovci prisľúbili lesníkom z Álp, keď ich sem pozvali v osemnástom storočí žiť. Ťažko odhadnúť, či sa prisťahovalcom sny splnili, alebo sa zmenili na nočné mory. Každopádne ľudia tam naďalej žijú, ťažko, ale predsa. S dvoma zašumenými televíznymi programami, miestnym rozhlasom, dvoma bulvárnymi denníkmi, jedným obchodom a krčmou, s kravami, ovcami, s poliami zemiakov, v dedinách aj na samotách.

Už pred rokmi som prestal chodievať do Vysokých Tatier, pretože nevidím dôvod, prečo sa na horách tlačiť so stovkami turistov ako na bratislavskom korze. Ale v zabudnutých Veporských vrchoch môžete kráčať celé hodiny a nestretnúť jediného človeka.

Podnikli sme výlety k prameňu rieky Ipeľ aj k tajomnému Dobročskému pralesu, ktorý je prírodnou rezerváciou už od roku 1913 a skutočnou džungľou stáročných stromov.

Turistické značky sa síce v regióne hľadajú ťažšie, ale príroda sa ukazuje v neupravenej, drsnej, autentickejšej podobe. Líška, ropucha, divoké kone, hríby, hmyz: divočina, akých na Slovensku zostalo málo a developeri, našťastie, netušia, že existuje. Aj tam sa dá žiť plnohodnotný život, ale či by som to dokázal, to neviem. Vyskúšať by som si to chcel.

Obrovskú zásluhu na záchrane a rozvoji našich lesov má rodák z Dobroče Jozef Decrett (1774 – 1841), slovenský “muž, ktorý sadil stromy”. Jeho život je námet na román o slovenskom novoveku.

Výborne sa tam spí a každé ráno ma budila moja nová kamoška Tonka:

Na cestách nás sprevádzal verný druh, desaťročný Kryštof:

Nemohli sme ho nájsť, ale s pomocou Palovej novej turistickej GPS navigácie sa to napokon podarilo. Príjemne ma prekvapilo, že sa oň vodohospodári vzorne starajú. Mnohé stredoeurópske pramene vôbec nie sú označené. Už ako veľká rieka sa Ipeľ vlieva do Dunaja. Chutí jemne a prekvapivo sladko.

Je to naozaj muchotrávka? Nie som hubár, nevyznám sa. Ak mi niekto poradí, ocením to!

V jedinej kolibe široko-ďaleko nemali halušky ani pirohy. “Dnes neni bryndza,” oznámila čašníčka. Pritom všade naokolo sa pásli ovce. “A pstruh?” spýtal som sa. “Tiež neni. Minuli sa polotovary…” odvetila s odzbrojujúcou úprimnosťou. V miestnych potokoch sa to rybami len tak hemží… Ešteže sa všetci miestni sťažujú, ako málo turistov k nim chodieva.

Keď som mal iba štyri alebo päť rokov, chodieval som do oblasti pri rieke Rimavica často. Jedna z najsilnejších detských spomienok sa viaže presne k takémuto autobusu-včelínu. Stačilo mi iba z bezpečného odstupu pozorovať roje včiel a obrázky rozprávkovej Máje na kapote a cítil som sa najšťastnejší na svete. Neviem, či je to ten istý bus, mohol by byť, ale vidieť ho znova po toľkých rokoch bolo ako ocitnúť sa uprostred sna.

Ďakujem za toto pozvanie!

 

 

Prečítajte si aj: Koniec detstva. Retro leto 1989