Neprocitnu tady, až na jiným světě

Egon Bondy zomrel 9. apríla 2007 v Bratislave.

Mimoriadne spletitý Bondyho život a jeho rozsiahle dielo  sa bude v najbližších rokoch isto zaznamenávať a interpretovať z mnohých aspektov. Ja sám som ho poznal dvojako. Bol som jeho vášnivým čitateľom a v posledných jedenástich rokoch jeho života – moje prekvapenie nemohlo byť väčšie – aj jedným z jeho priateľov.

Bondy do bodky napĺňal charakteristiku kontroverzného človeka aj autora, ktorý sa už v pomerne mladom veku stal literárnou postavou aj mestskou legendou, pričom mýty o vlastnej osobe rád šíril aj podporoval. So svojím typickým čiernym humorom a sebairóniou dokonca aj vlastnú smrť mnohokrát umelecky inscenoval, napríklad v utopickom románe o hľadaní pozemského raja Invalidní sourozenci, alebo v epitafoch, z ktorých viaceré zľudoveli.

Bondy, hoci v posledných troch rokoch života čoraz väčšmi sužovaný zhoršujúcim sa zdravotným stavom, sa stal nadšeným, ale aj kritickým Bratislavčanom. Prednášal na univerzite dejiny filozofie, organizoval domáce počúvania hudby, hosťoval v divadelnom predstavení Hráči, spieval urbánny folk s orchestrom Požoň Sentimentál, chodieval do filmových klubov, do opery, na prechádzky do parku v Rusovciach, alebo len tak sníval, čo mal ako presvedčený surrealista hádam najradšej zo všetkého.

Rád ma na svoje prírodné aj kultúrne cesty brával so sebou – dovtedy som si nevedel ani len predstaviť, že sa môžu dvaja ľudia takého rôzneho veku a s takými rôznymi životnými príbehmi natoľko zblížiť.

Praha mu veľmi chýbala, no jeho konflikt s Václavom Havlom a nespokojnosť so smerovaním českého štátu po roku 1989 vyústili do rozhodnutia odsťahovať sa z rodiska. Navyše sa jeho milovaná Nerudova ulica zmenila na autostrádu globálneho turizmu.

Syn armádneho generála vyrastal bez matky, zato v privilegovanom prostredí a blahobyte. Od tinedžerských rokov presvedčený marxista nesúhlasil s diktatúrou po roku 1948, čo ho priviedlo do opozície voči režimu aj na úplný okraj spoločnosti a do materiálnej núdze. Toto obdobie spracoval v strhujúcej autobiografii Prvních deset let, ktorej plánované pokračovania, žiaľ, už nestihol dokončiť. Ako pendant socialistického realizmu vytvoril realizmus totálny, ktorého radikálnosť určila ďalšie smerovanie jeho tvorby.

V šesťdesiatych rokoch ako filozof úspešne pôsobil v akademickom prostredí, no o dekádu neskôr sa jeho zásluhou zrodil underground, nekompromisná odpoveď skupiny umelcov na takzvanú normalizáciu pomerov. Keď jeho básne zhudobňovala najvýznamnejšia česká rocková skupina svojej doby The Plastic People of the Universe, dosahovala jeho popularita v opozičných kruhoch kult. Väčšina spoločnosti ho však vôbec nepoznala, alebo ak, tak len ako negatívny príklad triedneho nepriateľa s charakteristickými dlhými vlasmi a hustou bradou.

plastic_peopleMnohí Bondym pohŕdajú pre spoluprácu s tajnou políciou. Na rozdiel od väčšiny ostatných však svoju slabosť priznal, a snažil sa minimalizovať škody. Pre dlhý zástup ľudí, ktorí ho poznali bližšie, a ktorým roky nezištne pomáhal (Milan Hlavsa, Jáchym Topol, Petr Placák), vrátane autora týchto riadkov, to však hodnotu jeho života a diela neznižuje. Bondy sa tešil z toho, keď provokoval, prejavoval sa ako maoista v socialistickom Československu a komunista v období, keď sa nosil obdiv k turbo-kapitalizmu.

Podľa mňa bol Bondy najlepším českým spisovateľom dvadsiateho storočia, tvorcom originálnym a nekonvenčným, tak ako Ladislav Klíma, Jakub Deml či Ivan Jirous. Hoci jeho práca určite utrpela nadprodukciou, prózy Afghánistán, Nový věk, Leden na vsti či Nepovídka a básnické cykly Pražský život, Nesmrtelná dívka, Naivita a Kádrový dotazník už patria do kánonu stredoeurópskej literatúry.

V súvislosti s jeho dielom sa teraz obávam hlavne jednej veci. Bondy, ktorý väčšinu života publikoval v samizdate, sa ani po roku 1989 poriadne nestaral o svoje autorské práva, často menil vydavateľov, s ktorými – čo je u nás, žiaľ, bežná prax – neuzatváral štandardné zmluvy. Správcom pozostalosti by som odporúčal nájsť kvalitného, najlepšie zahraničného agenta, aby to nedopadlo ako v prípade Dominika Tatarku, ktorého medzinárodné uznanie sa stáva čoraz nepravdepodobnejším. Schválne skúste zájsť do kníhkupectva a kúpiť si Démon súhlasu, jednu z najlepších próz, aké boli v slovenčine napísané.

Bondy aj v Bratislave veľa písal. Z nahovorených magnetofónových kaziet som prepísal a poslovenčil jeho vydarenú novelu Epizóda ’96, čo trvalo tri mesiace, oveľa dlhšie, než som predpokladal. Novému bydlisku sa venoval aj vo viacerých ďalších textoch.

Do bytu na Laurinskej 21 som mu nosil knihy mojich obľúbených autorov Williama Gibsona a Neala Stephensona alebo japonskú mangu, čo ho nadchlo pre cyberpunk. Bondy odjakživa rád používal na šírenie svojich myšlienok a diel metódy populárnej kultúry. Aj spolupráca s Plastic People sa mu osvedčila a zapísala sa k najvydarenejším dielam stredoeurópskej rockovej histórie. V knihe Cybercomics zámerne využil postupy science fiction a predostrel svoj aktuálny názor na svetové politické dianie.

Jeho rozhľad v súčasných trendoch ma vždy znova prekvapoval. Keď som mu odporučil prečítať Gibsonovho Neuromancera, nadšený mi ho vrátil s tým, že je to kreatívne rozvinutie tvorby Thomasa Pynchona a strčil mi do ruky Dražbu série 49. Keď som pustil výber novej ambientnej hudby, prehrabal sa vo svojich platniach, a vytiahol tri elpéčky Briana Ena, ktoré si pred tridsiatimi rokmi kúpil v Londýne.

Do poslednej chvíle pracoval na doplnkoch k rozsiahlym Poznámkam k dejinám filozofie. Rád sa stretával s výtvarníkmi, filozofmi a hudobníkmi, v ktorých ako úžasný rozprávač nachádzal vďačných poslucháčov. Na sklonku života sa dočkal aj zobrazenia v českom komikse, ktorý sa končí záhadnou i humornou vetou: „Ontológia dáva za pravdu šamanom a čarodejniciam“.

Mimoriadnym spoločným zážitkom bola návšteva Debussyho opery Pelléas et Mélisande, ktorá ma znova priviedla k vášni pre tento žáner. Silno na mňa zapôsobil aj rozhovor v jeho bývalom pražskom byte na Nerudovej 51.

Jednu z najkrajších spomienok mám však na náš výlet do Domu kultúry Dúbravka na film Vrana (The Crow). Odviezli sme sa uprostred leta z centra električkou číslo päť, on s neodmysliteľnou igelitovou taškou v ruke. Sedeli sme v poloprázdnom a hrozne ozvučenom kine. Bondy reagoval nadšene, hlučne, spontánne, vykrikoval, mával rukami, a ako zvyčajne, potom film ešte niekoľko hodín dopodrobna rozoberal.

Veľa som rozmýšľal, ako bolo možné, že sme sa vôbec zblížili. Možnú odpoveď som našiel v Bernhardovom románe Rúbanie lesa. Rozhorčenie: „Mám dojem, že v istom úseku svojho života som svoj záujem smeroval na starých a veľmi starých ľudí, na nich som sa orientoval viac ako na mladých, viac som vyhľadával kontakt so staršími, nie s mladými, aj som so starými a veľmi starými trávil vždy viac času, ja sám som bol vtedy mladý, stelesňoval som mladosť, nie starobu, preto ma zaujímala staroba, a nie mladosť.“

Na tejto fotke spolu predstavujeme jednu z jeho najlepších kníh, memoáre Prvních deset let, v bratislavskom kníhkupectve Artforum v roku 2003.

Nechce sa mi veriť, že o Bondym už musím písať v minulom čase. Jeho priateľstvo a podporu považujem za nečakaný a mimoriadny dar, ktorý som v živote dostal, a za ktorý mu veľmi ďakujem. Moja zaviazanosť voči nemu je väčšia, než tu dokážem vyjadriť. Keď naňho spomínam, často si v mysli opakujem jeho asi najslávnejší verš: „Neprocitnu tady, až na jiným světě“.

Prečítajte si aj: Egonovi Bondymu k osemdesiatinám

Reklamy

Napíš komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s