Koniec detstva. Retro leto 1989

Až do leta 1989 prebiehali dva prázdninové mesiace vždy takmer úplne rovnako. 1. júla sme odcestovali na chalupu do Nízkych Tatier a vrátili sme sa 31. augusta.

Z hôr sme sporadicky vyrážali na výlety do takých medzinárodne atraktívnych lokácií ako Kokava nad Rimavicou, Domažlice alebo Zemplínska Šírava, z číreho zúfalstva nazývaná aj „Slovenské more“. Najzápadnejšie mesto, aké som videl, sa volalo príznačne Východný Berlín.

hvorecky-family

Prírodnú idylu uprostred kopcov okolo starého domu narúšali iba vytrvalí sovietski piloti ohlušujúcich stíhačiek, ktorí štartovali v Sliači a svedomito strážili, aby sa do Československa nedostali húfy západniarov, ktorí túžili po plnohodnotnom živote u nás.

Na začiatku júla 1989 sme vyrazili do kúpeľov v Egri. Liečebné vody ma ako dvanásťročného vonkoncom nezaujímali. Dúfal som, že sa mi podarí zohnať krikľavozelené šnúrky do tenisiek, zrkadlovky a falošnú bundu s troma pásikmi.

Cesta do Maďarska vyžadovala podobnú prípravu ako dnes transatlantický let priekupníkov s narkotikami. Do túb s krémami a do stanových tyčí sme zložito napchali zväzky západonemeckých mariek, vyšmelených v nehoráznom kurze. Do zaváraninových pohárov mama nachystala jedlo na každý deň. Na dvojtýždňový pobyt v kempingovom tábore, ktorý by seriózny hygienik okamžite hermeticky uzavrel, padla väčšina rodičovských úspor.

kupalisko

Letá môjho detstva boli prispaté ako stranícke prejavy, uzívané, pomalé ako náš Trabant na diaľnici a jednotvárne ako poobedňajšie vysielanie Československého rozhlasu.

Lenže v Egri sa všetko zmenilo. Stanový tábor nečakane praskal vo švíkoch. Veľké trávnaté priestranstvo bolo husto posiate spacákmi a autami. Takmer sme si nemali kde rozložiť naše oranžové monštrum, ktoré vážilo asi tonu, no napriek tomu sa v ňom nedalo pohodlne pohybovať ani natiahnuť.

eger

Ostatní turisti tiež pricestovali na východonemeckých duroplastových vozidlách vyrobených v Zwickau, ktoré mali vzadu na kapote absurdný nápis „De Luxe“.

Niečo viselo vo vzduchu. Obrovské napätie bolo zjavné aj deťom. Hrozná umyváreň, do ktorej by sa človek hanbil vpustiť dobytok, bola preplnená nervóznymi ľuďmi, ktorí vonkoncom nemysleli na dovolenku, ale neustále konšpirovali a šepkali. Bolo mi to vcelku ukradnuté.

Môj svet sa krútil okolo čokoládových palaciniek, plagátov Sandry a Michaela Jacksona, ktorý bol vtedy ešte černoch a mimoriadne živý,  či komiksov v jazyku, ktorému som ako naschvál nerozumel: Köszönöm szépen!

Jedného rána som sa spotený zobudil v stane, horúcom ako slnečná pec. Ospanlivý som rozopol vchodový zips, vystrčil som von hlavu a pretrel som si oči zaclonené karpinami. Najprv som si myslel, že ešte spím a skôr som túžil po ďalšom sne s Vinnetuovou sestrou Nšo-Či, ktorú vo filmoch hrala očarujúca pin-up Marie Versini.

Chvíľu trvalo, kým som si uvedomil, že som už hore a pri zmysloch. V kempingovom tábore sme zostali úplne sami. Nikde nikto. Iba nesmierne, závratné ticho. Všade naokolo stáli opustené Trabanty. Kolóna prázdnych áut sa tiahla až k hraniciam, kde bol 27. júna prestrihnutý ostnatý drôt. Na dokrkvanej tráve ležali pohodené východonemecké výrobky, no o tie som nemal záujem.

Napriek intenzívnemu pocitu osamotenosti sa ma zmocňovala zvláštna, prudká eufória. Zmätene, a predsa mimoriadne silno som vnímal, že niečo sa definitívne zmenilo, nielen s týmto prázdninovým pobytom, ale s celým mojím životom a svetom.

Hoci som politike vôbec nerozumel, došlo mi, že takto sa celkom hmatateľne, neúprosne a navždy končí moje detstvo, tam v Egri, v to spaľujúce slnečné ráno na začiatku leta 1989.

kolona

Foto: archív autora a Tamas Lobenwein/Archiv Stiftung Paneuropäisches Picknick 1989, Sopron.

Detstvo v socializme si pamätám (interview)
Reklama včera a dnes

Reklamy