Zdá sa, že klasická hudba sa opäť vracia do popredia záujmu, atraktívnejšia aj pre mladšie publikum. Francúzi Phoenix na novej platni horlia za Ferencza Liszta a vo videoklipe putujú po jeho uhorsko-germánskych stopách. Laibach pripravili svoj VolksWagner ako poctu majstrovi gesamtkustwerku a horlivo vysvetľujú svoju inšpiratívnu cestu od wartburského hradu cez Schönberga až k Milesovi Davisovi. Punkerka Patti Smith napísala pútavú reportáž z wagnerovského festivalu v Bayreuthe a priznala, že jej okrem bratwurstov chutili aj Tannhäuser a Parsifal.

Aj v Prešporku nastal čas so štipkou rokokového pátosu vzývať Josepha Haydna. Pri cestách po Rakúsku toho roku neustále narážam na honosné plagáty či televízne spoty venované dvestému výročiu úmrtia skladateľa. Príťažlivý program a aktuálny dizajn urobili z mŕtvej ikony klasicizmu hotovú pophviezdu, ktorú Rakúšania vychvaľujú ako kedysi v osemdesiatych rokoch Falca. V Opere 

SND v Bratislave presne na deň výročia načasovali premiéru krátkej opery Opustený ostrov (L’isola disabitata). Dvojdejstvové dielo skomponoval Haydn v roku 1779. Libreto napísal Pietro Metastasio vraj na motívy románu Robinson Crusoe od Daniela Defoea, no tie dva texty majú spoločný len pás zeme uprostred mora.

Kus vznikol pre malé hradné divadlo na zámku Eszterháza, ktorý stojí len sedemdesiat kilometrov južne od Bratislavy v maďarskej obci Fertöd (nemýliť si s iným palácom rovnakého mena v Eisenstadte – šľachtickému rodu vtedy patrila väčšina majetkov v regióne, podobne ako dnes nacionalistickému klanu v Žiline a šírom okolí).

Viem, že esterházyovské rokokové panstvá sú trocha ďalej ako tony postarších výrobkov v outlete pri Parndorfe, ale oplatí sa tam zájsť na výlet, ak chcete vidieť a na vlastnej koži zakúsiť estetiku klasicizmu.

Tridsať rokov svojho života Haydn drel v tomto harmonickom a všestranne rozvinutom ľudskom svete, ktorý ho nadchýnal aj deptal. Pôsobil skôr v potupnej úlohe sluhu než prvotriedneho umelca – páni ho večne vyťažovali absurdnými kompozičnými a inscenačnými požiadavkami a pripútavali si ho k provincii honorármi a zmluvami, lichôtkami a hrozbami.

“Keby len  moju operu Opustený ostrov mohol počuť Paríž! Ubezpečujem vás, že ani Paríž ani Viedeň takú hudbu ešte nepočuli. Mám však smolu, že žijem na vidieku…”

Skladateľ sa inscenáciou Opustený ostrov symbolicky vracia na dávno známe miesta. Šesťročný pravidelne dochádzal do Hainburgu, no nie ako terajší Slováci na nákupy, ale za vzdialeným príbuzným Johannom Mathiasom Frankhom, ktorý mu dal základy hudobného vzdelania. Ako chlapec spieval tak dobre, že ho chceli v zbore vykastrovať, aby mu hlások zostal naveky. Zasiahol otec, takže syn zmutoval a musel sa živiť muzicírovaním a komponovaním na objednávku.

Dospelý Haydn, dobre platený otrok na feudálnom dvore a skladateľský stroj (zložil vyše sto symfónií a päťdesiat sláčikových kvartet!), často navštevoval Pressburg, kde rodina Esterházyovcov vlastnila veľký palác na Kapitulskej ulici, ktorý je dnes, žiaľ, v troskách. Viackrát u nás koncertoval, podrobne zaznamenané je vystúpenie zo 16. novembra 1772 v paláci Antona Grassalkovicha na veľkolepej oslave narodenín arcikňažnej Márie Kristíny, zbožňovanej dcéry Márie Terézie a manželky saského princa a zberateľa umenia Alberta.

Skôr, než utiekol do Londýna, desaťročia s vlastným orchestrom a mnohými speváckymi hviezdami pestoval v Burgenlande aristokratickú dvornú disciplínu, ktorej dominovali rozumná umiernenosť a životné obsahy stvárnené v znamení krásy.

Keď cez prírodnú idylu prechádzam autom do Šoproňu, pocit izolácie a opustenosti je neúprosný – v týchto miestach sa svet celé storočia delil na vyspelý západ a podceňovaný východ. Správa o vypuknutí Veľkej francúzskej revolúcie tam dorazila s niekoľkoročným oneskorením.

Materialistický senzualizmus v praxi – Haydn celé svoje poznanie čerpal zo zmyslami vnímaného sveta. Nekopíroval realitu, ktorú v odľahlom kúte monarchie videl okolo seba, ale dokázal v poslucháčoch vzbudovať podobné citové pnutia, aké by vyvolali reálne predmety či zážitky.

Aj táto Haydnova opera zostala na dlhé desaťročia zabudnutá. Po dejovej stránke niet divu – pseudo príbeh nepresahuje charakter absurdnej skice, napísanej za pár minút pod hrozbou, že niektorý Esterházyho poskok palicou zmláti libretistu. Haydn vraj ľutoval, že sa tvorbe dramatických vokálnych diel nevenoval dôslednejšie, aj preto sa dnes uvádza hlavne v koncertných sálach, iba zriedkavo v operných domoch.

Réžiu inscenácie pripravila mladá a talentovaná Andrea Hlinková, ktorá je dôkazom, že na našej prvej scéne už nemusíte byť (minimálne estetickým) dôchodcom, aby vás pripustili k významnej práci. Šikovne sa rozhodla urobiť z nezmyselného romantického deja komický princíp. Zo zamilovaných figúrok sa nedala vystavať vierohodná ľudská dráma s konfliktmi, ale skôr sled jednoduchých gagov a prehliadka kostýmov ako zo starého švajčiarskeho lyžiarskeho katalógu.

Svoju premiéru na našej prvej scéne majú aj dva sympatické elektrické tučniaky. Pokým sa nezačne príšerná záverečná videoprojekcia kvitnúcich kvetov, je sa na čo pozerať. Na predstavenie sa však bude chodiť hlavne počúvať.

Hudobné naštudovanie s Musicou Aeternou pod vedením Andrewa Parrotta vzniklo v spolupráci s Centrom starej hudby, ktoré sa usiluje o autentickú interpretáciu v zmysle podrobných skladateľových poznámok s viac-menej pôvodnými nástrojmi. Parrott je obrovská kapacita žánru a jeho pôsobenie u nás je udalosťou pre každého, kto miluje hudbu staršiu ako dvesto rokov. Ukojenie afektov je zaručené.

Z Haydnovho nového estetického ideálu je dnes doslova klasicizmus, no vidí sa mi, že do turbokapitalistickej a dekadentnej Bratislavy sadne stará buržoázna hudba ako uliata. Vášne sú opäť silné, neha musí byť mimoriadna a afektované hry vládnu verejnej diskusii. Ešte by to k hudobnej produkcii chcelo plný tanier uhorských delikates a pohár zeleného veltlínu – netreba zabúdať, že takéto skladby boli iba kulisou k bujarému životnému štýlu horných sto. Z  opery aj z nadanej speváckej štvorice na javisku srší pôžitok z hudby a cit pre krásu – nie náhodou kritici Haydnovi vyčítali, že ešte aj jeho náboženské omše znejú príliš radostne.

Po vypočutí Opusteného ostrova lepšie chápem, prečo Haydna do nebies vyzdvihoval Hegel, ktorý hudbu označoval za romantické umenie a požadoval, aby nestrhávalo k “bakchantskému vyčíňaniu a do víru vášne, alebo aby neuviazlo v pochybnostiach zúfalstva, ale aby v jasajúcej slasti a v najväčšej bolesti zostalo slobodné a vo svojom rozlete blažené.”

Ak niekto dostane chuť podrobnejšie spoznávať Haydna, odporúčam siahnuť po knihe. Naša literatúra má veľký haydnovský román – volá sa Esterházyho lokaj a napísal ho Dušan Šimko, slovenský spisovateľ žijúci v Bazileji. Kniha sa odohráva roku 1769 a dej vrcholí počas extatickej júlovej noci. Je to príbeh o závratnej kariére mladého žida Isaaka Abelesa, ktorý sa zo sluhu vypracuje až na intendanta opery. Spolu s očarujúcou speváckou divou sa na zámku Esterháza dostane do víru nepredvídaných udalostí. Ústrednou postavou deja je však Haydn, jeho hudba, milenky, intrigy, sny, plány aj úzkosti.

Kniha-palimpsest ohromuje bohatstvom faktografie, presnou topografiou a množstvom zručných odkazov na Shakespeara, Goetheho alebo životopiscov habsburských monarchov. U nás román vyšiel v Knižnej dielni Timotej, no momentálne ho skôr zoženiete v českom preklade z vydavateľstva Prostor. Haydnománia sa môže začať.

Haydn bol iný typ génia ako Mozart – rozhovor s dirigentom Andrewom Parrottom