Včera som po troch rokoch stretol vo vlaku z Prahy do Bratislavy svoju kamarátku Mariju Havran, divadelnú scénografku a kostymérku. Bola to mimoriadne príjemná a inšpiratívna cesta. Spomenul som si na krátky text, ktorý som o nej kedysi napísal do katalógu:

„To je, ako keď ideš po úzkom chodníku vysoko v skalách. Keby si stále vnímala tú hĺbku pod nohami, ľahšie spadneš, ako keď si presvedčená, že ideš po rovine,“ povedal o procese tvorby scénograf Aleš Votava.

Počiatkom 90. rokov sa spriatelil s Marijou Havran, originálnou mladou osobnosťou slovenského divadelníctva a zaujal správny postoj – nepokúšal sa z nej urobiť svoj klon, ale podporoval ju pri hľadaní vlastného umeleckého výrazu. A ona sa na úzkom chodníku rozhodne nestratila.

Čoskoro si začala raziť vlastnú tvorivú cestu, ktorá ju v úlohe scénografky a kostýmovej výtvarníčky priviedla na divadelné scény na Slovensku, v Česku i v ďalších krajinách strednej Európy.

Vstúpili sme do éry, keď čoraz väčšia časť umenia len inscenuje konzum, vytvára v nás vyprázdňujúcu eufóriu a stav tranzovej nezúčastnenosti. Nič proti tomu, no ja možno z celkom prostých sebazáchovných dôvodov radšej vyhľadávam Marijin výnimočný cit pre krásu.

Cením si jej praktické, každodenné prežívanie umenia, keď pracuje so zmyslovým materiálom či farbami, keď kreslí, alebo keď jednoducho rozpráva svojím nezameniteľným jazykom o skúsenostiach s divadlom, operou, literatúrou, výtvarným umením, ale hoci aj s jedlom. Pretože pod rukami Marije Havran sa čokoľvek záhadne stáva krajším.

Ak by rozhodnutie záviselo odo mňa, pokojne by som jej zveril trebárs aj celý svet, nech ho pretvorí na čosi nové, iné, svojské, pretože viem, že by sa mi to určite páčilo viac ako terajšia podoba. Keďže to však nie je možné, úplne obyčajne sa teším z toho, že ju môžem sledovať, ako neúnavne, nápadito a hravo pretvára aspoň jedinečnú metaforu sveta – divadlo.