V roku 1990 som začal hltať jednu knižku za druhou. Chodil som na gymnázium na bratislavskej Grösslingovej ulici, takže som, prirodzene, Artforum objavil skoro, sídlilo totiž o pár domov ďalej. Pred vchodom a hlavne na polorozpadnutej pavlači a vnútri sa zhromažďovali podivuhodné indivíduá, čo ma nesmierne vzrušovalo, pretože inak bol svet plný úplne normálnych, a (hlavne v tom veku) celkom neznesiteľných bytostí.

Nepoznal som vtedy veľa ľudí, ktorí milovali knihy, a tamojší kníhkupci ich nielenže zbožňovali, ešte ich aj na spanilých jazdách vláčili v plných batohoch z Prahy. Chápem, že v dnešnej ére Amazonu, mp3-audiokníh a Kindle to znie smiešne, ale svet existoval aj pred internetom, a nie je to až tak dávno.

Praha, to vtedy znelo pre malomestských Bratislavčanov podobne ako dnes Kreuzberg alebo Soho. V roku 1990 totiž bežné kníhkupectvo v hlavnom meste SR vyzeralo skôr ako zelovoc, kde sa zhodou nepríjemných okolností ocitli zväzky knižiek, než ako svätostánok literatúry. Predavačky nosili modré tesilové zástery a pohľadom preklínali každého, kto si dovolil siahnuť na výtlačok, zalistovať v ňom a potom ho nebodaj nekúpiť. Okrem kníh, ktorých obálky vyzerali ako z roku 1971, predávali aj tapety s motívmi Vysokých Tatier a autobusové zájazdy do Turecka za koženými bundami.

V Artfore som mohol stráviť hodinu, prečítať tri poviedky, počúvať papagája v klietke aj burácajúci Bauhaus a nik ma nevyhodil, ani mi nevynadal. Tam som prvý raz naďabil na mená ako Brautigan, Ferlinghetti či Gide, a len matne som tušil, ako sa správne vyslovujú.

Z predavačov som mal najradšej Klausa, s ktorým ma odvtedy spája kamarátstvo. Ponúkal obrovskú zbierku platní a upozorňujem, že to neboli dídžejské vinyly, ale elpéčka, pretože kto už vtedy vlastnil prehrávač cédečiek, to bol Niekto. Mimoriadne bystrý, ale aj dosť temný muž Klaus sa v muzike skutočne vyznal, neovládal vlastne iba jedinú vec – umenie predávať, ale to sa zdalo nepodstatné. Okrem literatúry som vďaka Artforu objavoval aj hudbu. Trápilo ma však, že na kúpu všetkého, čo som chcel, mi vo vreckovom vždy chýbala jedna nula.

Roky plynuli, Artforum sa rozširovalo a môj vzťah s touto, zrazu už sieťou obchodov, sa zintenzívnil roku 2001. Vtedy nám s Tiborom napadlo, že okrem knihy na vlastnom labeli a mystifikačnej kampane urobíme aj turné po Slovensku. Keď sme Vladovi Michalovi, ktorý vyzerá ako všetko len nie šéf menšej korporácie, navrhli sériu čítačiek s dídžejskými vystúpeniami, na naše prekvapenie nás nevyhodil, ale isto si pomyslel, že nie sme úplne normálni.

Odvtedy som, ak dobre počítam, všetky kníhkupectvá AF obehol na podujatiach štyrikrát a toto je asi jediná firma na svete, ktorej väčšinu zamestnancov poznám osobne. Veľa ľudí si myslí, že všetky čítačky z tej istej knihy sú rovnaké, ale podľa mňa je každá iná, tak ako každé kníhkupectvo tej istej značky je trocha odlišné, a vypovedá čosi iné o meste, v ktorom sa nachádza, a o ľuďoch, ktorí v ňom žijú a pracujú.

O dve dekády neskôr dom so životu nebezpečnými schodmi, v ktorom Artforum vzniklo, už dávno nestojí. V našej krajine fungujú mnohé väčšie a modernejšie obchody s knihami. Lenže ak v nich vôbec nájdem predavačku, ktorá si v rohu hodinu apaticky lakuje nechty, otázku, kde nájdem nového Baricca, radšej prehltnem.

Artforum zmenilo spôsob, akým na Slovensku kupujeme a vnímame knihy, a to v štáte, kde čítanie nikdy nehralo takú významnú rolu ako u našich susedov, nie je málo. Žijeme v ére tridsaťročných multimilionárok, ktoré v živote nepohli prstom, akurát majú tatkov a frajerov na správnom ministerstve – preto je dobré vedieť a pripomínať si, že poctivé podnikanie ešte nevymrelo.

Držím kníhkupectvám AF palce, aby pre čitateľov a poslucháčov úspešne vydržali minimálne do konca kapitalizmu – ten je totiž, vláde navzdory, v nedohľadne.