Správa z cesty: z Vrátnej do Bratislavy cez Brusel

Nikdy som sa tak hlboko neponoril do byrokracie, do toho obrovského organizmu tvoreného škriatkami.

V septembri 2010 som vo Vrátnej doline viedol dvojdňový kurz písania pre pedagógov jednej slovenskej univerzity. Ani v januári 2011 som ešte nedostal vyplatený honorár 216 eur (vrátane cestovného a stravy). Workshop podporila Európska únia, takže som už na mieste podpísal tri tlačivá. Byrokraciu som považoval za vybavenú a tešil som sa na prípadnú ďalšiu spoluprácu.

O niekoľko týždňov som od organizátorov dostal správu, že súrne potrebujú môj europass životopis. Nevedel som, čo to je, preto mi poslali trinásťstranový návod na vyplnenie.

Tam som našiel odporúčanie napísať do rubriky ďalšie zručnosti a kompetencie napríklad „vysokohorská turistika”, „údržba parkov a záhrad” a uviesť „zodpovedné pozície v dobrovoľníckych organizáciách”.

Kolónky som smutne ponechal prázdne a podujal som sa na „sebahodnotenie” svojej „ústnej interakcie” v angličtine podľa Spoločného európskeho referenčného rámca. Po dlhom zvažovaní, či chápem „explicitne signalizované vzťahy”, som nadobudol dojem, že v tomto jazyku ovládam jediné slovo: fuck!

Do rubriky rozumiem súčasnej literárnej próze som napísal „Nie vždy, ale určite lepšie ako tomuto!” a unavene som pokračoval. Nedostal som sa ďaleko – nedokázal som totiž objektívne vyhodnotiť svoju „schopnosť adaptovať sa na multikultúrne prostredie”.

Čakal mal SORO – súhlas dotknutej osoby so správou, spracovaním a uchovávaním osobných údajov. Môj honorár sa premenoval na „nenávratný finančný príspevok” (ďalej len „NFP”). Mal som veľkú chuť proste sa NFP vzdať – lenže úradníčky mi vysvetlili, že to sa vôbec nedá. Vytlačil som SORO dvakrát, podpísal a poslal doporučene.

O tri týždne sa z bratislavskej univerzity opäť ozvali. Na základe inštrukcií z Bruselu ma požiadali napísať správu zo služobnej cesty, uviesť presné časy, kedy som hovoril a vynechať obedné prestávky.

Kód mojej práce mal jedenásť cifier. Následne som v Exceli vyplnil pracovný výkaz Európskeho sociálneho fondu v rámci operačného programu Vzdelávanie. Keďže sám som to nezvládol, pomohli mi vysokoškolský profesor a jeho sekretárka.

Nasledoval kumulatívny mesačný výkaz práce Agentúry pre štrukturálne fondy EÚ. Dokument mal dvakrát tridsaťjeden kolónok a dvadsať stĺpcov na vypĺňanie.

Musel som zaškrtnúť, že všetky údaje sú pravdivé, reálne a správne a som si vedomý následkov spojených s predložením nesprávneho, neúplného alebo falšovaného výkazu. Radšej by som uviedol, že postup považujem za surreálny, ale takú kolónku som nenašiel.

Ešte nikdy som sa tak hlboko neponoril do byrokracie, do toho obrovského organizmu tvoreného škriatkami.

Silnel vo mne dojem, že som sa stal terčom neznámeho úradníckeho sadistu, ktorý sa hurónsky rehoce pri každom krutom príkaze, čo mi dáva, a vyžíva sa v podriadenosti, s akou plním jeho nezmyselné nariadenia.

Predstavoval som si do najmenších podrobností záhadnú osobu, ktorá v Belgicku moje dokumenty triedila, dokumentovala, vyhodnocovala a požadovala stále nové.

Najradšej by som jej niekde na okraj formulárov malým písmom naznačil, čo si o celej veci myslím, ale obával som sa, že by to situáciu iba zhoršilo. Pevne verím, že keď grantový pridelenec už nebude môcť do sýtosti týrať mňa, rýchlo si nájde inú obeť, inak zaňho neručím.

Vypĺňaním papierov som napokon strávil oveľa viac času ako samotnou výučbou. Bol som iba dvestošestnásťeurové zrnko v multimiliardovom mori. Radšej ani nechcem vedieť, koľko miliónov ton papiera, koľko rokov a koľko životov sa podobnými papierovačkami premárni. Oproti tomuto písal Kafka červenú knižnicu.

Predo mnou na stole ešte ležal dodatok číslo jeden k zmluve o spolupráci, kde som sa dozvedel, že moja dvojdňová pracovná pozícia má číslo 3.3.4. Spamäti som doplnil svoj jedenásťciferný kód, pridal podpis a odoslal posledný list. Potom som už bol naozaj hotový.

Reklamy

6 thoughts on “Správa z cesty: z Vrátnej do Bratislavy cez Brusel

  1. dobry clanok. kto je to na obrazku s kafkom? vopred dakujem za dovzdelanie

  2. Michal zdravim Vas,
    vyborne napisane, pobavil som sa.
    S EU mame v ramci prace svoje skusenosti :) musim ale poznamenat, ze miestami som v clanku podozrieval realizatora projektu, ze si preposielanim ulahcuje pracu, resp. ze pani na univerzite nemaju dostatok skusenosti.
    U nas formulare zasadne vyplnuju administrativne asistentky a externistov obtazuju iba v absolutne nevyhnutnych pripadoch – aj to takou formou, aby im to moc casu nezabralo (povedzme, ked potrebuju doplnit nejaky osobny udaj a pod.).
    Velmi dobre si uvedomujeme, ze ak by mali prechadzat takymto procesom uz nikdy s nami spolupracovat nebudu. :)

  3. Presne takto to funguje. Pán Hvorecký vystihol to, s čím sa otravujú tisíce učiteľov na Slovensku. Neviem, kto takto nastavil pravidlá, ale riadi to aj agentúra MŠ, tak mám silný dojem, že odtiaľ to je takto byrokraticky nastavené. Dokazovať, že ste s niekým komunikovali (ak ste koordinátor nejakej aktivity) zápisnicou a prezenčnou listinou (aj keď ide len o dve osoby), niekoľkokrát vytlačenou a podpísanou – na začiatku 21. storočia, keď komunikujeme emailom (kópia emailovej pošty nestačí na vykázanie koordinačných aktivít!) je do neba volajúca nehoráznosť.
    Koľko škôl získalo počítače a interaktívne tabule – a teraz majú dokazovať že s nimi učia. Nestačí doložiť rozvrh školy či učiteľa, každú hodinu si musí dotyčný vykázať (v priebehu niekoľkých rokov – podľa doby trvania projektu), každý mesiac idú desiatky a stovky kíl výkazov, zápisníc a prezenčných listín niekam – ozaj, kam?
    Treba o tom diskutovať a brániť sa. Učitelia ani nestačia, lebo nemajú pre zbyrokratizovanie svojej práce čas na nejaké konštruktívne bránenie sa. Jediné, čo sledujem, je: projekt cez štrukturálne fondy, operačné programy EU – už nikdy viac!
    Pán Hvorecký, rada čítam aj Vaše ďalšie postrehy v denníku SME, vždy ma poteší Váš kultúrny rozhľad a európsky nadhľad.

  4. Nič by nezlikvidovalo totalitné a autoritárske režimi lepšie ako vývoz takýchto byrokratickích egzotov a našich prefarbených managerov na čelné posty tej ktorej inkriminovanej vlády v dotyčnej postihnutej krajine.Sú horší ako najmodernejšie zbrane a cigaretové monopoly.Akurát by zase trpeli normálny ľudkovia.Na blbcov stále dopláca mnoho ľudí.Pretože týto byrokrati si nikdy nepriznajú chybu a považujú sa za maximálne neomilných,pravover –
    ných.V tom sme mi ostatný odlišný.Vieme že sa mílime a občas sa to snažíme napraviť a podaktorí si dokonca dovolíme luxus a verejne to priznáme :-).

Napíš komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s