Nikdy som sa tak hlboko neponoril do byrokracie, do toho obrovského organizmu tvoreného škriatkami.

V septembri 2010 som vo Vrátnej doline viedol dvojdňový kurz písania pre pedagógov jednej slovenskej univerzity. Ani v januári 2011 som ešte nedostal vyplatený honorár 216 eur (vrátane cestovného a stravy). Workshop podporila Európska únia, takže som už na mieste podpísal tri tlačivá. Byrokraciu som považoval za vybavenú a tešil som sa na prípadnú ďalšiu spoluprácu.

O niekoľko týždňov som od organizátorov dostal správu, že súrne potrebujú môj europass životopis. Nevedel som, čo to je, preto mi poslali trinásťstranový návod na vyplnenie.

Tam som našiel odporúčanie napísať do rubriky ďalšie zručnosti a kompetencie napríklad „vysokohorská turistika”, „údržba parkov a záhrad” a uviesť „zodpovedné pozície v dobrovoľníckych organizáciách”.

Kolónky som smutne ponechal prázdne a podujal som sa na „sebahodnotenie” svojej „ústnej interakcie” v angličtine podľa Spoločného európskeho referenčného rámca. Po dlhom zvažovaní, či chápem „explicitne signalizované vzťahy”, som nadobudol dojem, že v tomto jazyku ovládam jediné slovo: fuck!

Do rubriky rozumiem súčasnej literárnej próze som napísal „Nie vždy, ale určite lepšie ako tomuto!” a unavene som pokračoval. Nedostal som sa ďaleko – nedokázal som totiž objektívne vyhodnotiť svoju „schopnosť adaptovať sa na multikultúrne prostredie”.

Čakal mal SORO – súhlas dotknutej osoby so správou, spracovaním a uchovávaním osobných údajov. Môj honorár sa premenoval na „nenávratný finančný príspevok” (ďalej len „NFP”). Mal som veľkú chuť proste sa NFP vzdať – lenže úradníčky mi vysvetlili, že to sa vôbec nedá. Vytlačil som SORO dvakrát, podpísal a poslal doporučene.

O tri týždne sa z bratislavskej univerzity opäť ozvali. Na základe inštrukcií z Bruselu ma požiadali napísať správu zo služobnej cesty, uviesť presné časy, kedy som hovoril a vynechať obedné prestávky.

Kód mojej práce mal jedenásť cifier. Následne som v Exceli vyplnil pracovný výkaz Európskeho sociálneho fondu v rámci operačného programu Vzdelávanie. Keďže sám som to nezvládol, pomohli mi vysokoškolský profesor a jeho sekretárka.

Nasledoval kumulatívny mesačný výkaz práce Agentúry pre štrukturálne fondy EÚ. Dokument mal dvakrát tridsaťjeden kolónok a dvadsať stĺpcov na vypĺňanie.

Musel som zaškrtnúť, že všetky údaje sú pravdivé, reálne a správne a som si vedomý následkov spojených s predložením nesprávneho, neúplného alebo falšovaného výkazu. Radšej by som uviedol, že postup považujem za surreálny, ale takú kolónku som nenašiel.

Ešte nikdy som sa tak hlboko neponoril do byrokracie, do toho obrovského organizmu tvoreného škriatkami.

Silnel vo mne dojem, že som sa stal terčom neznámeho úradníckeho sadistu, ktorý sa hurónsky rehoce pri každom krutom príkaze, čo mi dáva, a vyžíva sa v podriadenosti, s akou plním jeho nezmyselné nariadenia.

Predstavoval som si do najmenších podrobností záhadnú osobu, ktorá v Belgicku moje dokumenty triedila, dokumentovala, vyhodnocovala a požadovala stále nové.

Najradšej by som jej niekde na okraj formulárov malým písmom naznačil, čo si o celej veci myslím, ale obával som sa, že by to situáciu iba zhoršilo. Pevne verím, že keď grantový pridelenec už nebude môcť do sýtosti týrať mňa, rýchlo si nájde inú obeť, inak zaňho neručím.

Vypĺňaním papierov som napokon strávil oveľa viac času ako samotnou výučbou. Bol som iba dvestošestnásťeurové zrnko v multimiliardovom mori. Radšej ani nechcem vedieť, koľko miliónov ton papiera, koľko rokov a koľko životov sa podobnými papierovačkami premárni. Oproti tomuto písal Kafka červenú knižnicu.

Predo mnou na stole ešte ležal dodatok číslo jeden k zmluve o spolupráci, kde som sa dozvedel, že moja dvojdňová pracovná pozícia má číslo 3.3.4. Spamäti som doplnil svoj jedenásťciferný kód, pridal podpis a odoslal posledný list. Potom som už bol naozaj hotový.