Novinárka Hana Fabry so mnou urobila rozhovor pre denník Pravda. Potešilo ma, že jej otázky boli celkom iné ako zvyčajne. S jej milým súhlasom, za ktorý ďakujem, si interview môžete prečítať aj tu:

Slovenská kultúrna scéna je rozhádaná. A to priam geneticky. Počnúc sochou Svätopluka na Čestnom nádvorí Bratislavského hradu cez boj o PKO, budmerický kaštieľ spisovateľskej obce či ten v Moravanoch obce výtvarníckej. Súboj s mocou a peniazmi neprežila kultová „nepohodlná“ Stoka. Bitky o kultúru sa u nás zvádzali aj na ekonomickom fronte pri nastavovaní (otrasnej) DPH na knihy. Prospievajú kultúre a jednotlivým subkultúram, jej tvorcom a konzumentom, večné spory?

Spory môžu byť aj prospešné. Ja skôr vidím opačný problém – naša spoločnosť prežíva zvláštny stav umŕtvenia a apatie. Verejná diskusia by sa nám zišla, no mne sa skôr zdá, že vládne až podozrivé ticho, hlavne vzhľadom na to, akú krízu kultúry prežívame. Najživšie spory sa vedú v diskusných fórach, hlavne anonymne, čo nemá cenu. Najviac daný stav škodí samotným tvorivým ľuďom. Nevieme sa zjednotiť, každý bojuje, aby sa uživil, nemáme spoločný hlas, preto nedokážeme spoločne nič vybojovať. Jeden príklad za všetky je literárny dom v Bratislave – stále ho nemáme a ani tak skoro nebudeme mať. Nemeckí autori majú aj vlastné odbory, kde presadzujú spravodlivé honoráre, radia si navzájom so zmluvami a obhajujú svoje práva.

Ako sa v tom všetkom, často protichodnom, dá vyznať, keď na oboch stranách konkrétnych káuz stoja odborné či iné autority?

V slovenskej spoločnosti vládne dojem, že umelci sa majú veľmi dobre, pretože herci zo seriálov sa majú veľmi dobre. V skutočnosti patria tvoriví ľudia k najohrozenejšej časti obyvateľstva. Platia o dve percentá vyššie dane, nedostávajú pravidelný príjem, zaťažujú ich odvody a živoria z honorárov na úrovni roku 1988. Spory ako nedávno ten o Budmerice iba posilňujú dojem, že umelci žijú v zámockom luxuse, nonstop dovolenkujú a parazitujú na štáte. Pritom to je iba zrnko piesku na púšti, aj v rámci literárnej scény.

Kde sa problém začal?

Chyby vidím aj vo vlastných radoch. Určite by pôsobilo lepšie, keby PEN klub u nás viedol niekto ako Irena Brežná alebo Pavel Vilikovský, nejaká skutočná osobnosť. Aspoň jedna organizácia by potom mohla byť mienkotvornou a zastupovať širšiu literárnu obec. Takto má každá politická frakcia vlastnú organizáciu a kope iba za seba, čo je absurdné. Podľa mňa by si spisovatelia, ale aj tvoriví ľudia celkovo, mali oveľa viac pomáhať a podporovať sa, ako si škodiť, či sa navzájom ignorovať.

Má význam, keď sa k jednotlivým kauzám vyjadrujú neodborníci, občania, ktorí témy často vnímaju „iba“ cez emócie? Nezanikne tak vo vox populi, ktorému naši politici radi doprajú sluchu, podstata problému?

Tomu sa dnes nedá vyhnúť. Blogy zrovnoprávnili rôzne druhy médií, treba však vedieť rozlišovať serióznejšie hlasy od tých úplne laických. U nás však panuje strelený názor, že umeniu automaticky rozumie každý a čím má väčšiu moc, tým mu rozumie lepšie a mal by o ňom aj rozhodovať. Nedávna aféra s odvolaním pána Vlada Beskida z Galérie J. Koniarka ma pobúrila. Inde vo svete by z toho bol škandál, u nás sa na to už pomaly zabudlo a dôsledky pre arogantných politikov nebudú nijaké.

Považuješ kultúru na Slovensku za podhodnotenú/nadhodnotenú?

Ani jedno. Má jednoducho také miesto, aké jej vytvorili ľudia. Kultúru tvoríme všetci spolu. V mojom živote hrá umenie najdôležitejšiu úlohu, ale mnohým ľuďom je celkom ukradnuté. Veľmi by sa zišiel prehľadný systém, ako pre tvorbu získavať podporu. To by pomohlo hlavne mladým, začínajúcim. Teraz vládne nerovnováha – štátne divadlo je zahŕňané obrovskými dotáciami, hoci má veľmi sporné výsledky a na pôvodnú alebo prekladovú literatúru sa vyčlenili smiešne granty, alebo celkom nič. Treba si uvedomiť, že veľké odvetvia kultúry vôbec neprešli reformami a fungujú v podstate rovnako ako pred Nežnou revolúciou. Nezmyselné je aj uprednostňovanie profesionálneho športu pred kultúrou. Bol by som aj za to, aby na tvorbu šli podiely z lotérií, ako je to napríklad v Anglicku.

Sú peniaze aj v kultúre tým rozhodujúcim hráčom, ktorý jej dáva dnešnú podobu?

Tak to bolo vždy. Veľa mimoriadnych umeleckých diel v histórii, v literatúre, maliarstve aj hudbe, vzniklo na objednávku alebo na základe ešte prozaickejších a ponižujúcejších pohnútok. Rozdiel je však v tom, že dnes žijeme vo svete vytvorenom marketingom. Priestory bez komerčného využitia miznú a to nie je fér, pretože veľké časti miest, ale aj prírody, patria všetkým, nielen niekoľkým firmám. Patrím k ľuďom, ktorí opakujú, že kultúra nie je iba tovar.

Každé spravodajstvo (vrátane printových médií) ma pravidelnú pomerne rozsiahlu každodennú športovú reláciu (rubriku). Kultúra stojí z tohto pohľadu bokom. Prečo?

O kultúre sa u nás píše, žiaľ, väčšinou veľmi nudne a konzervatívne. Preto sa kultúrne rubriky v denníkoch preskakujú, majú najnižšiu čítanosť. Píše sa tu buď prehnane akademicky, alebo naopak celkom neznalo a nezáživne. Je bežné, že akože mienkotvornými recenzentmi sú aj ľudia, ktorí majú len elementárne znalosti literárnej teórie a vedy, alebo dokonca ani tie nie. Stačí, že vraj veľa čítajú, dokonca sú z nich už aj porotcovia literárnych súťaží a podobne. To by bolo na západ, juh aj sever od našich hraníc vylúčené, a vlastne aj na východ. Rád chodievam do Slovenskej filharmónie a nechápem, prečo táto výnimočná inštitúcia nemá poriadny web, nehovoriac o blogoch hráčov a dirigentov, pravidelné rozhovory a tak ďalej. Potom sa čudujú, že neoslovujú mladé publikum. Aj ja mám často problém vôbec sa dozvedieť, aký koncert sa chystá. Škoda, pretože aj symfonický večer môže byť veľká inšpirácia, zábava, poučenie a všeličo iné. Aj o klasike sa dá písať neklasicky.

Veľa cestuješ, môžeš porovnávať? Je kultúrnosť iná v Bratislave a iná v malých mestách/obciach a iná v iných krajinách?

Bratislava je miniatúrne mesto a naozaj sa tu každý s každým pozná, aj v kultúrnej brandži. Ale komplexy menejcennosti poznajú mnohé malé národy a krajiny. Často a rád vystupujem v slovenských mestečkách a z toho pohľadu pôsobí Bratislava neraz ako megapolis. Ja mám svoje mesto veľmi rád, hoci som k nemu aj kritický. Deje sa tu veľmi veľa, len sa o tom málo vie. Ja som si vždy nachádzal vlastné cesty, hlavne na webe, čo je dnes celkom bežné. Najviac sa o podujatiach dozviem cez Facebook a email.

Dá sa žiť bez kultúry? Čo z nej má podľa teba najväčší význam pre lepšiu budúcnosť ľudí a planéty?

Mňa v rozhodujúcom veku vychovával a vzdelával najmä Egon Bondy, ktorý mi vštepoval, že umenie je poslednou záchranou ľudstva, jeho najväčšou nádejou a malo by byť stredobodom života. Toho sa držím a vyplatilo sa mi to. Nezarábam veľa, ale neprekáža mi to, pretože robím niečo, čo ma baví, napĺňa a cítim sa šťastný. To je na dnešnom deprimovanom svete veľká vzácnosť. Dúfam, že mi to vydrží čo najdlhšie. Mám syna, ešte malé bábätko, a tým pádom aj oveľa väčšiu zodpovednosť, no nevzdávam sa. Keď mi je ťažko, spomeniem si, v akej dobe som vyrastal a hneď mi je lepšie.

Čo pre teba znamená kultúra? Kde sa v nej vidíš?

Rozprávam svoj príbeh, ktorý je jedným z nespočetných príbehov nás ľudí. Rád počúvam alebo čítam príbehy iných. Stále sa učím. Svet sa infantilizuje, ale ja verím vo výpoveď, ktorá je autentická, ozajstná. Pre mňa sú najväčším darom ľudia, ktorých som pri tejto práci stretol. Vydavateľ tu, v Čechách či v Nemecku, editorka Jana Cviková a množstvo ďalších, organizátori, ktorí robia na Slovensku a v zahraničí literárne akcie, študenti, pre ktorých občas prednášam, alebo ľudia, ktorých učím písanie. Pohybujem sa medzi osobnosťami, ktoré vyznávajú podobné hodnoty ako ja a pre ktorých je kultúra samozrejmou súčasťou identity.

Cítiš sa byť súčasťou niektorej z dnešných kultúrnych „barikád“?

Vyšiel som z bratislavskej subkultúry a som jej súčasťou dodnes. Stále chodím do toho istého klubu pod hradnou skalou (prečítajte si o ňom novú poviedku). S Tiborom Holodom sme založili festival Wilsonic, ktorý opäť ožíva. Vydal som niekoľko kníh a píšem ďalej. To je môj svet. Barikádou by som to nenazval. Nemám priateľov iba z jednej politickej línie. Ako som spomínal, verím skôr v spájanie ako v rozdeľovanie.

Máš rád nejaký výrok o kultúre?

Som veľkým obdivovateľom českého novinára Ferdinanda Peroutku, ktorý už v roku 1928 napísal niečo, čo dokonale vystihuje aj slovenskú kultúrnu scénu dnes: „Kamarád píše o kamarádovi, lhostejný referent o lhostejné knize, nula o nule. Nechce se nic, všechno se připouští. Tvoří se papírové pyramidy a publikum se krmí referáty, které laskavě napsal ten nebo onen, jenž je ve styku s nakladatelem. Mizí měřítka. O podprůměrné knize se píše touž terminologií jako o díle mistrovském.“

Otázky kládla Hana Fabry, redaktorka prílohy Občianska spoločnosť v denníku Pravda.

Foto: Marek Mittaš na festivale Jeden svet v Prievidzi