Splnil som si sen a navštívil som Dessau. Priznám sa, ako tínedžer som Bauhaus najmä počúval. Až cez obaly platní britskej kapely som sa dostal k originálu. Pôvodný Bauhaus sa roku 1925 usídlil v nemeckej provincii, v sasko-anhaltskej diere, ktorá vstúpila do dejín umenia.

Pre našinca je neuveriteľné, s akou úctou a nasadením Nemecko pristúpilo k záchrane a obnove biednych zvyškov architektúry, ktorú Bauhaus vytvoril. Pritom pred dvadsiatimi rokmi tam už nebolo skoro nič. Časť pôvodných budov rozmetali na konci vojny bomby a to, čo zostalo, „skrášlili“ nové okná a bizarné fasády.

V Dessau by sa mohli naši starostovia učiť, ako obnovovať pamiatky. Na Slovensku by centrálnu budovu iste oblepili nápismi Textil či Bazár a v okne na prízemí by ponúkali poistenie áut a lacné ponožky – ak si myslíte, že preháňam, pozrite si renesančnú radnicu v Levoči. Už som aj zabudol, s akým pôžitkom sa dá prechádzať po mestskom priestore, ktorý nie je zahltený grafickým softpornom a typografickým brakom.

Tri zo štyroch víl pre majstrov Bauhausu doslova vstali z popola. Na jednej ulici tam s rodinami žili Kandinskij, Klee, Moholy-Nagy či Schlemmer. Vonkajší minimalizmus vnútri ukrýva pestrosť, najmilšiu farbu zakladateľa Waltera Gropiusa.

V jednom z domov som si prečítal, ako podobne o Bauhause písali nacisti a stalinisti: samé obvinenia zo židoboľševizmu, internacionalizmu a elitárstva – ako vystrihnuté z dnešných internetových fór.

Sedem rokov školy v Dessau prinieslo jeden z najsilnejších príbehov európskej moderny, plný novátorstva a úspechov, ale aj tragických omylov a chýb – za všetky spomeniem komunistických študentov, ktorí ušli do Sovietskeho zväzu za spravodlivejším svetom, no buď ich odtiaľ vyhnali, alebo ich poslali do gulagov.

Bauhaus nevytvoril jednotnú estetiku, ale lídrov spájalo presvedčenie, že umenie a staviteľstvo treba učiť inak, odmietnuť zatuchnuté postupy a ísť hlbšie, bádať širšie a vedomosti spájať s praxou. Štýl nie je nič definitívne, ale iba neustála zmena.

Architekti sa učili aj abstraktné maliarstvo, hudbu či balet. Intenzívne sa nadväzovali kontakty s Československom. Do Dessau chodievali Karel Teige či Imro Weiner-Kráľ. László Moholy-Nagy a Hannes Meyer prednášali na bratislavskej Škole umeleckých remesiel.

Škoda, že sa k tomuto odkazu nehlásime tak hrdo ako Nemci. Kedysi nenávidený Bauhaus dnes láka do Dessau stotisíc ľudí ročne, čo je presne v duchu školy – najlepšia výučba je osobný zážitok.

Majstri Bauhausu alebo skupinový portrét s dámou: zľava Josef Albers, Hinnerk Scheper, Georg Muche, László Moholy-Nagy, Herbert Bayer, Joost Schmidt, Walter Gropius, Marcel Breuer, Vasilij Kandinskij, Paul Klee, Lyonel Feininger, Gunta Stölzl, Oskar Schlemmer (táto fotka zo začiatku 30. rokov je z webu Nadácie Bauhaus)