Už dávno som túžil navštíviť Palermo. Rád som o tom meste čítal, takže som sa obával, že skutočnosť nenaplní očakávania vyvolané literatúrou. Ale predsa.

Z Bratislavy lieta do Trapani nízkonákladová spoločnosť, ktorá popiera mýtus marketérov, že dnešné značky treba najmä milovať. Aerolinku nenávidia asi všetci pasažieri, pretože systematicky znechucuje ľudí desivými službami a priam totalitným prístupom. A predsa ňou milióny cestujú.

Zaťal som na dve hodiny zuby, zavrel som oči a vystúpil som tisícsto kilometrov južne. V minulosti som už prešiel východ Sicílie, teraz som zamieril na severozápad.

V slovenčine máme veľa cenných titulov o zvláštnom mieste, kde šesť mesiacov v roku vládnu štyridsaťstupňové horúčavy, aby ich vystriedali apokalyptické dažde a fádne, sivé, mierne zimy.

Román Sicílska epopeja od Gaetana Gangiho kronikársky opisuje obdobie od pätnásteho storočia a brutálnej španielskej kolonizácie až po kontroverzie moderného Talianska a prepojenie katolíckej cirkvi s politikou. Garibaldiho národnú revolúciu zobrazil Federico de Roberto v románe Vicekráli, kde využil štýlové prostriedky verizmu, známeho z opery. Modernista Luigi Pirandello na rodnú Sicíliu umiestnil Novely na celý rok aj komédiu Lyola.

Elio Vittorini v románe Slzy a víno odhalil krutosť sicílskeho fašizmu a jeho rozprávačská originalita tak nadchla Hemingwaya, že všemožne propagoval americký preklad.

Na celom svete smutne preslávené mafiánske praktiky investigatívne preskúmal Danilo Dolci, nazývaný aj sicílsky Gándí. Knižka Kto hrá sám znamenala v šesťdesiatych rokoch to, čo dnes Gomora Roberta Saviana. Aktivista a pacifista Dolci dokonca získal Leninovu mierovú cenu, ako jeden z mála nekomunistov.

Zoznam kníh pokračuje dielami Vergu, Capuanu a ďalších, čo ukazuje mimoriadne výsledky slovenskej romanistiky. Bude mať kto nadviazať na silnú prekladateľskú generáciu Michaely Jurovskej, manželov Vallovcov či Mikuláša Pažítku?

Najviac ma lákalo pomyselne uvidieť Sicíliu Giuseppeho Tomasi di Lampedusa, ktorý Palermo a okolie zobrazil v jednom z mojich najmilších románov, v Gepardovi. To je jedna z kníh, ktoré menia životy a sny, zbavujú ilúzií, nútia prehodnotiť priority aj hodnoty a ukazujú silu rozprávačského umenia. Keď román čítam, vždy znova ma fascinuje jeho aktuálnosť, hoci bol napísaný v rokoch 1955-6 a zobrazuje udalosti ešte o sto rokov skôr.

Snažil som sa pozerať na ulice a námestia okolo seba očami kniežaťa zo Saliny, originálnej postavy modernej európskej literatúry z „pokolenia, ktoré sa ocitlo jednou nohou v starých časoch a druhou v nových, a necíti sa dobre ani tam, ani tam.“ Svojrázny charakter na dvesto stranách ožije a čitateľa by neprekvapilo, keby šľachtica v reálnej topografii ozaj stretol.

Bedekre ma strašili, že sa v hlavnom meste Sicílie budem predierať masami turistov. Ale nič také sa nestalo. Všade len Palermitani, fajčiaci jednu za druhou, a medzi nimi sporadicky cudzinci. Z neopravených, rozpadajúcich sa budov vanul neopakovateľne nostalgický charakter metropoly kráľov a kláštorov. „Z každej piade zeme vyžarovala túžba po kráse, chytro však ochabujúca pre lenivosť.“

Každého zaujímalo, koľko som videl mafiánov, ale predpokladám, že ani jedného. Cosa nostra je na ústupe, pretože jej metódy dosiahli v uplynulých desaťročiach takú brutalitu, že dokonale znechutili aj večne mlčiacu a vystrašenú väčšinu. Naopak všadeprítomné sú antimafiánske heslá a aktivity na školách, v kultúre aj na stenách postriekaných grafiti.

Zrenovovali sa len najslávnejšie budovy a miesta ako tisícročná Katedrála, na ktorej sa dajú učiť dejiny umenia od maorského štýlu až po modernu, opulentné Teatro Massimo, filharmónia či Verdiho námestie. Na bežných obytných domoch v centre vidno škody spôsobené druhou svetovou vojnou. Kto mohol, presťahoval sa do okrajových sídlisk.

V úzkych uličkách sa za dvadsaťpäť storočí vystriedali mnohé kultúry, náboženstvá a panovnícke rody. Africké sa miešalo s európskym, rímske s byzantským, kresťanské s moslimským, južanské so severským.

Kde-tu som otvoril lákavé, mohutné kovové dvere a vnútri sa v prítmí objavil ďalší barokový kostol s gigantickou kupolou, kde vládlo ticho ako v hrobke.

Špinavý stred mesta síce nemá lavičky, pretože sa na nich vraj po nociach mládež správala neprístojne, ale inak poskytuje všetko, čo jediné ozajstné veľkomesto na ostrove potrebuje pre sladký život. Vespy s vrčaním brázdili ulice. Obete módy sa valili po Via Belmonte. Kiosky sa prehýbali pod váhou komiksov a lesklých časopisov.

V Caffé Spinnato varia najlepšiu kávu na svete. Vyše stopäťdesiat rokov. Piata generácia majiteľov z tej istej rodiny pripravovala famózne cappuccina, espressá, macchiato alebo corretto s kvapkou tvrdého. Profíci z brandže kaviareň vybrali z tisícštyristo podnikov.

Na stolíku mi pristálo mikroskopické dvojité presso. A v normálnom espresse som si ledva namočil špičku jazyka, no zato mi takmer zdrevenela. Mňam. Zapil som minerálkou, ktorá tečia rovno z kopca Pellegrino oproti. Ponúkalo sa štyridsať druhov zmrzliny.

Pravdu povediac, väčšina turistických reštaurácií, či skôr vývarovní na Sicílii robila talianskej kuchyni do neba volajúcu hanbu a súperila aj so slovenskými gastronomickými „službami“.

Ale v zastrčených palermských uličkách som naďabil na podniky, kde babičky v zásterách pre miestnych celý život varia a pečú tamojšie špeciality, ktorých sa nedalo nabažiť. Tety síce v živote nepočuli, čo je michelinská hviezda, ale hravo strčili do vrecka zástup televíznych kuchtíkov. Čerstvé antipasti, rizotá či špagety stáli pár eur. Na stenách viseli staré čiernobiele fotky, na ktorých kuchárkam ďakovali talianske herečky, čo vyzerali ako rímske bohyne.

Na zeleninových a rybích trhoch mi za euro dali takú plnú tašku sladkých paradajok, že mi šla odpadnúť ruka. Hlavy mečúňov padali po seknutí mačetou ako hnilé hrušky. Chobotnice načahovali slizké chápadlá a žiabre rýb chytali posledný dych. Až tam som pochopil, že Palermo je naozaj mesto chudobných.

„Pokiaľ ide o vieru v slávne časy, to nám sľubovali pri každom vylodení, a bolo ich na tisíce… a tie časy nikdy nesvitli. A prečo by vôbec mali svitnúť?“ pýta sa knieža zo Saliny. Spisovateľa Lampedusu, ktorý sa vydania Geparda nedožil, sicílsky arcibiskup znenávidel a tvrdil, že knihou poškodil dobré meno ostrova.

Gniavili ma lúče slnka, tie isté ako byzantských vyberačov daní, berberských emirov, španielskych vicekráľov a amerických vojakov. Obrovské smutné magnólie kvitli, kapucínske katakomby s tisíckami mumifikovaných tiel strašili, rozľahlé námestia dýchali beznádejou a ľudoprázdne záhrady márne čakali na dážď.

Starý grécky názov Panormus znamenal „miesto vždy dobré na zakotvenie.“ Keď budete hľadať lacné letenky, nezabudnite sa pozrieť na sicílske ciele, aby ste sa presvedčili, či sa mi to mesto iba neprisnilo.

Prečítajte si aj: Najchudobnejšia banka na svete