Voľby dopadli výborne. Odteraz bude u nás už len dobre, to viem rovnako, ako fakt, že nezomriem. V mojom živote zavládol taký pocit istoty, že ani veža z piesku nie je stabilnejšia, o domčeku z karát ani nehovoriac.

Konečne sa na mňa zovšadiaľ nevalí politika, a môžem sa naplno vrátiť k svojej obľúbenej činnosti – k čítaniu detských časopisov s jeden a polročným synom. Jednou z mála výhod rodičovstva je, že človek si v električke vytiahne Zorničky, Včielky, Lienky, Vrabčekov, Maxíkov, Bobíkov, Šikovníčkov a ľudia sa naňho nepozerajú škaredo. Inak je podpora nášho štátu pre mladé rodiny zhruba taká, že jej tajným cieľom je zjavne definitívne zastaviť reprodukčný proces, urobiť zo sexu čistú kratochvíľu a počkať, pokým národ nevyhynie.

K detským časopisom som sa vrátil po tridsiatich rokoch a idem si oči vyočiť. V nedávnom čísle sa kravičky na paši dohadovali, aký si vybrať smartphone. To za mojich čias nebývalo. Vtedy sa mohli kravy akurát dohadovať, z ktorej telefónnej búdky si zavolajú, ale tá beztak nefungovala a navyše žrala mince, a múdre zvieratá to zjavne vedeli, pretože sa o takých samozrejmostiach vôbec nebavili, iba ticho prežúvali trávu a tvárili sa milo.

V aktuálnom výtlačku si zasa zvieratká v lese zorganizovali diskotéku a veverička robila dídžejku, mala aj gramce, mixpult a slúchadlá. Celkom to tá pestrá fauna na rúbanisku rozbalila. Aby deti, keď vyrastú, vedeli, ako v prírode rozostaviť aparatúru a zažúrovať si. Čo sa za mladi naučíš…

Pri niektorých reklamách na bábiky a ich oblečenie mi prebleskne hlavou, či by sa skôr nehodili do magazínu pre dospelých pánov. Ponuka chlapčenských hračiek je zasa prehliadkou zbrojného priemyslu a z niekoľkých postavičiek mi naskakujú zimomriavky. Prostonárodné slovenské povesti a rozprávky sú neraz brutálne horory plné násilia a krutostí, ale predsa len sa v nich nestrieľa protitankovou päsťou. Skrátka, iná doba. Pre mňa bol rušeň rušeň a ryba ryba, dnes je rušeň Tomáš a ryba Nemo.

Keď si ovca na salaši na laptope pozerala svoj Facebook, samozrejme to mnou už ani nepohlo. Veď ktoré jahňa nechce mať prehľad o tom, čo sa deje v chotári? No predsa len som sa trocha zarazil, keď sa vo februárovom čísle časopisu pre deti od 1 do 3 rokov radilo, ako posielať valentínky a vyznávať lásku.

Uvedomujem si, že moja generácia je už predpotopná a pre novodobé médiá a ich marketing túžob prakticky nepoužiteľná, ale nebolo by lepšie počkať s týmito emóciami aspoň do škôlky? I keď je pravda, že tam sa už zrejme rozoberajú hlboké partnerské krízy a radí sa, ako oživiť nudný pohlavný život. Ak chcete vedieť, ako bude vyzerať budúcnosť, odporúčam preplatné.