Teším sa, že znova otvorili bratislavský tunel. Nemôžem sa dočkať jazdy opäť po rokoch. Ten priestor ma od detstva fascinoval. Umiestnil som doň aj štvrtú kapitolu novely Brand Party z knihy Lovci & zberači. Spojitosť medzi mnou a hrdinkou Chinou si uchovám v tajnosti:)

4.
Dlho som kráčala tmou, ktorá padla na ľudoprázdne ulice. Rozhodla som sa presunúť do štvrte Hypermart, k najdlhšiemu mestskému tunelu Nescafé Classic pod hradný kopec. Dostala som opäť chuť na rýchlosť. Vedomie som mala iba v ubolenom tele. Potrebovala som napätie. Zabudnúť na seba i na neho. Vypnúť rozum, ale zároveň maximálne intenzívne vnímať.

Celú hodinu som čakala, kým z depa vyrazia nočné vlaky. Nasadila som si rukavice bez prstov. Džínsy som si vyhrnula po kolená.

Najprv som začula rezonanciu v koľajniciach. Kovové dunenie znelo čoraz hlasnejšie. Pri náskoku na súpravu ide o správny okamih, o optimálnu rýchlosť a polohu. Snažila som sa chvíľu nemyslieť na veci, ktorých som mala plnú hlavu. Sústredila som sa na skok.

Potom som uvidela trojuholníkový pás svetla z reflektorov, ktorý vychádzal spoza rohu. Pozdĺžny tieň rýchlo rástol. Hukot bol ohlušujúci.

Potom to už šlo bleskovo. Vynoril sa vozeň, žltá vysvietená kabína. Na zlomok sekundy som vo veľkých štvorcoch okien zbadala sivasté tváre nočných cestujúcich. Vtedy som už z celej sily bežala popri červeno-bielom zábradlí. V okamihu, keď voz musel v ostrej zákrute pred tunelom pribrzdiť, stála som pri ňom vzadu na ľavej strane. Moje ruky i nohy už poslúchali volanie rytmu kolies. Prvým švihom nôh som sa dostala na nárazník. Uchopila som kovový výstupok nad sebou a vyskočila, aby som zachytila obrubu z oceľového drôtu na streche. Bola som rýchla. Nik ma nepočul.

Pravou rukou som sa vytiahla a hneď som si pomohla aj druhou. Zhyb. Nohu prehodiť cez drôtenú ochranu. Náprah. A bola som hore! Vodič práve v tej chvíli pritlačil pedál zrýchlenia.

Ležala som na chrbte. Rukami som pevne zvierala drôty po stranách a na celom tele som cítila protitlak vzduchu. Doširoka som otvorila oči. Hľadela som kolmo nad seba. Vlak rachotil a naberal rýchlosť, ktorá až sršala silou. Na navlhnutom strope sa v rovných radoch mihali jemne orosené obdĺžnikové tehly. V priehlbinách sa striebristo leskli kvapky vlhkosti. Hutný rytmus kolies zrýchľoval, cítila som, ako do mňa vniká. Poddala som sa mu. V oblúkovej klenbe zneli duté ozveny. Dlhé neónové lampy sa zmenili na pásy oranžového a žltého svetla a rútili sa šikmo dozadu ako podťaté. Prúdy tvarov a farieb sa lepili jeden na druhý ako v pohýbanom obraze. Zrýchlenie. Čiary tieňov, káble, červené signalizačné svetlá. Pásmo fantaziem.

Preniklo ma opojenie. Vietor mi šľahal do tváre. Po tele mi prebehla vlna tepla a hneď zasa chladu. Zimomriavky, pokušenie zriecť sa všetkého. Mozog už nepatril k hlave. Začínal sa v pätách a končil sa v končekoch prstov. 

Omámenie. Fantastické tvary na stenách. Na jazyku slaný pot.

Zvláštne chvenie neprestávalo, ani keď už vlak pribrzďoval na zástavke za tunelom. Na široko roztvorené ústa mi vysadla pena. Celú ma pohltilo čosi chaotické, beztvaré. Po chrbte mi prešiel kŕč a takmer som neovládla svoje telo.
Toto je pre mňa bod, keď sa body bolesti a rozkoše pretínajú. Zrejme som prekročila rozhranie. Nesmiem ísť zaň! Kvôli tomu, čo mám od detstva s hlavou. Tak to aspoň hovoria doktori.

Zoskočila som skôr, než sa so zasyčaním otvorili dvere a strojový hlas oznámil, že sme na stanici Sony Handycam. Ihneď som sa stratila v tme.

(Celú knihu si môžete s mojím súhlasom stiahnuť na tomto linku)