Geniálny, rozdvojený chodec Robert Walser

Na Vianoce roku 1956 našli deti vo švajčiarskom mestečku Herisau na zasneženom poli mŕtveho starca. Zmrznutý na kosť a s roztiahnutými rukami tam ležal spisovateľ Robert Walser. Dostal infarkt počas prechádzky.

Začiatkom dvadsiateho storočia ho za mimoriadny talent vyhlasovali Robert Musil, Hermann Hesse, Christian Morgenstern, Kurt Tucholsky… Aj Franz Kafka daroval jednu jeho knihu svojmu priateľovi Maxovi Brodovi a priznal sa, že obdivuje jeho humor. Ako sa mohlo stať, že taký uznávaný autor zomrel takmer zabudnutý?

Robert Walser

Robert Walser sa narodil roku 1878 v Bieli ako siedme z ôsmich detí. Jeho otec vlastnil papiernictvo. Chlapec ani len nezmaturoval, pretože rodinnému obchodu sa nedarilo a nebolo na školné. Prísna mama nedopriala synovi veľa lásky, trpela silnou depresiou a zomrela, keď mal Robert šestnásť rokov.

Keďže ho to od detstva ťahalo k divadlu a k herectvu, presídlil do Stuttgartu. Tam žil jeho zbožňovaný starší brat Karl, talentovaný výtvarník a scénograf. Rýchlo sa však ukázalo, že herec z Roberta nebude. Veľký talent prejavil v písaní. Už roku 1898 vyšli jeho prvé básne.

Na živobytie si zarábal ako úradník a spolu s Kafkom sa považuje za priekopníka tohto toposu v modernej európskej próze. Vyučil sa za komorníka a toto povolanie sa stalo trvalým motívom jeho písania. Dokonca krátko pracoval ako lokaj v livreji vo vidieckom sídle.

No po niekoľkých mesiacoch v službe prekvapene zistil, že sa uživí aj literatúrou, vrátil sa do nemeckého hlavného mesta a prežil tam najúspešnejšie roky svojho života.

Dostal sa do berlínskych umeleckých a literárnych kruhov a žil bohatým spoločenským životom. Rád chodil do kina na nemé filmy, „tie úžasne pôvabné mihotania významov“. No začali sa uňho prejavovať aj prvé vážne psychické skraty. Často to preháňal s alkoholom a vtedy sa stával agresívnym.

Rýchlo a intenzívne písal a vytvoril dva svoje kľúčové romány. Súrodenci Tannerovci z roku 1906 vyšli v osemdesiatych rokoch minulého storočia dokonca aj v slovenčine vo vydarenom preklade Milana Richtera, žiaľ, bez väčšej odozvy.

b7842-big

Je to svojrázny príbeh mladého človeka a jeho neúspešného hľadania vlastného miesta na svete, ako aj zmyslu života. Walser opisuje osudy dvadsaťročného bankového úradníka Šimona Tannera a jeho bratov i sestier. Kafka si o hlavnom hrdinovi zapísal: „Je to veľmi zlá kariéra, ale takéto zlé kariéry dávajú svetu svetlo.“

Román je kritikou moderného úradníckeho sveta a ubíjajúcej monotónnosti jednotvárnej práce pod neznesiteľnými šéfmi. Večne neposedný a nespokojný, sám sebe často protirečiaci Šimon Tanner strieda zamestnania a nedokáže sa nikde usadiť.

Hľadá sám seba podobne ako jeho literárni príbuzní z románov Zmätky chovanca Törlessa od Musila a Zápisky Malteho Lauridsa Briggeho od Rilkeho.

Za vrcholný považujem Walserov román Jakob von Gunten z roku 1909. Aj v ňom sa autor výrazne inšpiroval vlastnými životnými skúsenosťami, no pretvoril ich na dielo, ktoré už patrí do svetového literárneho kánonu.

Meno hlavného hrdinu kritici interpretujú ako „von unten“, zospodu, čiže voľne ako Chudobný Jakob. Táto pozícia človeka zdola umožňovala Walserovým hrdinom prenikavý pohľad do života vyššej vrstvy, na rozpad tradičnej rodiny a medziľudských vzťahov.

Kniha je písaná formou denníka, ktorý si vedie mladý chovanec internátnej školy. Groteskná aj hrôzostrašná inštitúcia pripomína kafkovské vízie nezmyselných byrokratických aparátov, ktorých jediným skutočným zámerom je postupne zničiť slobodného jednotlivca.

Pedagógovia pospávajú v kabinetoch alebo sa po chodbách pohybujú ako mátohy, večne chýbajú a dakam miznú. Jedinou ozajstnou učiteľkou je tajomná slečna Lisa, sestra chamtivého riaditeľa. Zmätený a často drzý Jakob sa nechce podriadiť autorite.

Prepadá čoraz temnejším úvahám: „Som si istý len jednou vecou: v živote budem iba pôvabnou, okrúhlou nulou. Aj ako starý chlap budem musieť obsluhovať mladých, sebavedomých a zle vychovaných grobianov alebo budem žobrať a skončím úplne zle.“

Jakob čoraz viac tlačí na šéfa, aby mu zohnal prácu a umožnil mu osamostatniť sa. No žiak sa stáva takmer zajatcom. Až napokon sa títo dvaja poslední ľudia v škole zblížia a do neistej budúcnosti vyrazia spolu, Jakob ako verný sluha riaditeľa. „Aký som šťastný, že v sebe nevidím nič hodné úcty alebo pozornosti. Byť malý a zostať malý,“ zapíše si Jakob.

Walser 1937

Vetu „byť malý a zostať malý“ interpretujú mnohí ako motto samotného Walsera. Mám rád malú veľkú literatúru. Nemecký spisovateľ W. G. Sebald charakterizoval Walsera ako „jasnovidca malých“, ktorý „skúma možnosti napísať príbeh na jeden raz, bez odbočiek alebo zaváhaní.“

Podľa Waltera Benjamina sú Walserove postavy ako z rozprávok, no musia žiť aj po tom, keď zazvoní zvonec – vrhnuté do skutočného sveta. Pochádzajú z „lesov a dolín romantického Nemecka… prichádzajú z noci, keď je najčernejšia, ak chcete, tak benátskej, osvetlené biednymi lampiónmi, so slabou žiarou v očiach, vydesené a smutné až na zaplakanie.“

Walserov život sa na vrchole kariéry zvrtol. Pohádal sa s bratom Karlom aj so svojím vydavateľom. Zomrel jeden z jeho hlavných mecenášov.

Roku 1913 sa rozhodol vrátiť do rodného Bielu. Tento krok preňho znamenal porážku. Opäť sa ocitol v provinčnom Švajčiarsku. Sám seba označil za „zosmiešneného a neúspešného“. Navyše vypukla prvá svetová vojna, najkrvavejší konflikt, aký svet dovtedy poznal.

Žil v ubytovni pre prisťahovalcov. V zime si len málokedy mohol v izbe zakúriť. Papuče si ušil z handier. Zomrel mu otec a potom aj brat Ernst, ktorý strávil väčšinu života hospitalizovaný na psychiatrii. Brat Hermann spáchal samovraždu.

Walser vo voľnom čase chodieval na dlhé prechádzky v prírode. Roku 1920 prešiel peši vyše sto kilometrov na čítačku z Bielu do Zürichu. Vandroval aj z Bernu do Ženevy, čo je vyše stotridsať kilometrov!

Walser mikrogramy

Okolo tridsiatky sa uňho stále hrozivejšie prejavovala schizofrénia. Trpel psychosomatickými kŕčmi v pravej ruke, ktoré pripisoval znechuteniu z plniaceho pera a z ktorých až omdlieval od bolesti.

Vytváral husto popísané krajiny, šifry, čarbanice a šmuhy, ktoré dopĺňal záhadnými kresbami. Zhoršili sa jeho problémy s alkoholom a dokonca sa pokúsil o samovraždu. Chodil stále v tom istom vojenskom kabáte a paranoidne sa vyhýbal kontaktom s ľuďmi. Počas siedmich rokov vystriedal štrnásť rôznych adries.

Za najlepšiu prózu tohto obdobia sa považuje Prechádzka z roku 1917. Nezvyčajný, no jednoducho vystavaný príbeh sa odohrá počas jediného dňa na ceste z mesta do prírody. Hrdinom je tvorivý človek, outsider, ktorý okolie vníma s iróniou, ale aj s nekonečným smútkom.

Záverečných tridsať rokov života strávil Walser v psychiatrických ústavoch. Prestal tvoriť. „Nie som tu na to, aby som písal, ale na to, aby som bol šialený,“ povedal jednému návštevníkovi.

Do širšej pozornosti čitateľov sa dostal až päťdesiat rokov po smrti okľukou cez Ameriku. Jeho takzvané šialenstvo a smrť v úplnej osamotenosti vytvárali okolo tajomnej osobnosti kult. Ten sa ešte posilnil, keď sa podarilo rozlúštiť mikroskopické písmo, ktoré si vytvoril. Texty dostali súhrnný názov Mikrogramy, dokopy až dvetisíc rukopisných strán, ktoré vyšli v šiestich zväzkoch.

Mikrogramme

Pred rokom mi švajčiarska kultúrna nadácia Pro Helvetia ponúkla preklad Walserovej Prechádzky do slovenčiny. Radi by svojho zásadného autora predstavili aj v strednej a východnej Európe. Oslovili prozaikov so vzťahom k nemeckému jazyku, na Ukrajine Jurija Andruchovyča (v slovenčine poznáme jeho knihy Rekreácie a Moskoviáda) či pre ruštinu Michaila Šiškina, ktorému u nás práve vyšiel román Listovník.

Jedným z trendov súčasného umeleckého prekladu je, že spisovatelia prekladajú spisovateľov. Aj vďaka takémuto projektu sa veľkí autori malých literatúr môžu dostať do sveta. Iste by stálo za pokus podobným úsilím presadiť v zahraničí Tatarku, Langerovú či Vilikovského.

Vzhľadom na Walserov originálny jazyk a precízny štýl to bola ťažká, ale aj krásna práca. Prenikal som k tomu textu s pokorou a trpezlivosťou. Ako to dopadlo, to už posúdia čitatelia.

V poviedke Dieťa autor napísal: „Nikto nemá právo správať sa voči mne tak, akoby ma poznal.“

Prečítajte si aj: Anna Kareninová, zomieram s vami!

walser obalka

Reklamy

2 thoughts on “Geniálny, rozdvojený chodec Robert Walser

  1. Prechádzka je veľmi dobrý preklad, klobúk dole pred Michalom za prácou, ktorú mal s takýmto ťažkým dielom. Čitateľa núti zamýšľať sa nad drobnými radosťami a starosťami. V tomto uponáhľanom svete ju odporúčam každému, kto nemá veľa voľného času a nechce brázdiť internet pri hľadaní komerčných bestsellerov.

Napíš komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s