Pozrite sa na tento pekný starý zámok, postavený pred osemsto rokmi neďaleko Dunaja v Hornom Rakúsku. Skvost stredovekej architektúry s nádvorím prestavaným počas renesancie. V jeho vnútri sa odohrávali najstrašenejšie udalosti v ľudských dejinách. Nacisti v ňom zriadili centrum eutanázie, kde zabili vyše tridsaťtisíc ľudí.

Tam si prvý raz vyskúšali priemyselné vraždenie, ktoré doviedli do chorobnej dokonalosti v koncentračných táboroch na východe. Za týmito hrubiznými múrmi sa definitívne skončila jedna etapa vývoja západnej civilizácie. Tu sa zvrátené vnímanie človeka stalo normou a masové násilné zabíjanie odobril zákon.

Podozrenia retušoval byrokratický aparát nehoráznych rozmerov. Obete, medzi nimi stovky detí, pochádzali z celej Európy, aj z Československa.

Musel som tam zájsť, aby som zasa o trocha lepšie pochopil, čo sa ani za celý život pochopiť nedá. Výstava mi mrazivo pripomenula, že to všetko malo výrazný ekonomický rozmer. Zachované dokumenty z účtovného oddelenia ukazujú, ako sa páchatelia chválili svojim nadriadeným, koľko ríšskych mariek ušetria štátnemu rozpočtu zabitím duševne chorých, bábätiek či tehotných žien a zajatcov.

Ledva som to miesto našiel. Bol som jediný návštevník za celý deň. Horné Rakúsko je kontaminované dejinami zla.

Veľa sa o tom nehovorí, ani to zvlášť nevidno. Čoraz viac ľudí, už tretina, volí stranu, ktorá na to obdobie nostalgicky spomína ako na staré dobré časy. (I keď sa to nedeklaruje zďaleka tak otvorene ako v bankobystrických župných novinách.) Z tohto kraja pochádzal Hitler a tu chcel zriadiť po konečnom víťazstve nové hlavné mesto ríše.

Trvalo dvadsaťštyri rokov, kým na zámku umiestnili prvú pamätnú tabuľu. A ďalších štyridsaťpäť, kým otvorili cenné múzeum a dokumentačné stredisko. Pribúdajú aj pamätné tabule v nemčine, španielčine, taliančine, poľštine a mnohých ďalších jazykoch – v slovenčine alebo češtine zatiaľ ani jedna.

Väčšine páchateľov z Hartheimu sa nič nestalo. Mnohí sa dožili vysokého veku, dokonca výborne etablovaní v elite novej povojnovej republiky. Ak sa aj začali súdne procesy, väčšinou sa skončili dostratena, samé procesné chyby, choroby, nedostatok svedkov. Poznáme to. Aj u nás doma si užívajú šťastný dôchodok či úspešnú kariéru mnohí, ktorí s vysokou pravdepodobnosťou páchali obrovské ekonomické zločiny či dokonca vraždy.

Všetko to, čo sa za uplynulých sto aj viac rokov odohralo na stredoeurópskom území, navždy zmenilo podobu nielen miest a dedín, ale celej krajiny. Už niet nevinných, idylických území. Presiaklo to ľudské vedomie, ale aj pôdu, stavby, ulice a údolia. Paradoxne, akoby ľudia páchateľom odpúšťali ľahšie než obetiam, ktoré im odpustiť odmietajú. Z toho sa rodí hlboký konflikt, ktorý však spoločnosť vytesňuje, popiera, zamlčiava.

Ľahké riešenie neexistuje. Už sa to neodstane. Treba o tom písať, čítať, chodiť na tie miesta a pripomínať, čo všetko sú ľudia schopní spáchať. Zostáva jediná nádej. Keď každý vlastnou zodpovednosťou prispeje k tomu, aby sa to nezopakovalo.