Zámok

Pozrite sa na tento pekný starý zámok, postavený pred osemsto rokmi neďaleko Dunaja v Hornom Rakúsku. Skvost stredovekej architektúry s nádvorím prestavaným počas renesancie. V jeho vnútri sa odohrávali najstrašenejšie udalosti v ľudských dejinách. Nacisti v ňom zriadili centrum eutanázie, kde zabili vyše tridsaťtisíc ľudí.

Tam si prvý raz vyskúšali priemyselné vraždenie, ktoré doviedli do chorobnej dokonalosti v koncentračných táboroch na východe. Za týmito hrubiznými múrmi sa definitívne skončila jedna etapa vývoja západnej civilizácie. Tu sa zvrátené vnímanie človeka stalo normou a masové násilné zabíjanie odobril zákon.

Podozrenia retušoval byrokratický aparát nehoráznych rozmerov. Obete, medzi nimi stovky detí, pochádzali z celej Európy, aj z Československa.

Obrázok
Čítať ďalej

Ušetriť a ochudobniť

Mám rád chvíle, keď po vystúpení na rakúskej strednej škole sedím v riaditeľni a diskutujem s herr direktorom. Hlavne okamih, keď odpoviem na otázku, koľko zarába slovenský učiteľ.

Tvár oproti sa bleskovo zmení a zjaví sa na nej nechápavý, zmätený výraz. Črty stuhnú a ústa sa zaseknú uprostred vety. Akoby sa celé telo pokúšalo spracovať nepochopiteľnú informáciu zo sveta, ktorý sa zrazu zdá veľmiďaleko, oveľa ďalej ako pred sekundou.

Doslova vidím, ako mozog kalkuluje, počíta a vedomie žasne. V tom zlomku sekundy väčšinou dodám, že životné náklady napríklad vo Welse sú už nižšie ako v Bratislave.

Tento pán sa zmohol na jediné slovo: Netto?
Tak som ho dorazil: Brutto…

Vtedy sa kŕč tela uvoľní, zmení sa na divoké krútenie hlavou a znejú výkriky: to je nemožné, neuveriteľné, hrozné!

Vzápätí musím vyvrátiť riaditeľovo presvedčenie, že sa u nás určite pripravuje generálny štrajk, odbory aj verejnosť sa búria a tento nehorázny stav sa iste čoskoro zmení. Nie, nie, nie.

Keď nedávno rakúska ministerka iba navrhla, že by sa malo rokovať o znížení rozpočtu na vzdelávanie, strhla sa celonárodná vlna odporu a nápad sa radšej už ani nespomína.

Nástupný plat mladého rakúskeho učiteľa je okolo 2 500 eur v hrubom. O učiteľské miesta je taký záujem, že sa na ne čaká a zoznamy sa predlžujú. Keď sa tam stanete učiteľom, máte veľkú šancu na dôstojný život ako príslušník strednej triedy.

Keď sa rozhodnete pre učiteľské povolanie na Slovensku, rozhodujete sa zároveň pre chudobu. Povolanie učiteľa sa stalo jedným z najmenej atraktívnych zo všetkých, uchádza sa oň len jedno percento gymnazistov! Na pedagogické fakulty už berú aj učňov, lebo by nemali pre koho prednášať.

Nikdy nezabudnem, ako v novembri 1989 na tribúnach sľubovali, že o päť rokov dobehneme Rakúsko. Možno stačilo namiesto sľubov učiť sa zo skúseností našich susedov.

Nijaká slovenská vláda zatiaľ nepochopila, že v školstve súrne musí dôjsť k zmene. Učitelia majú na starosti to najcennejšie, čo krajina má: mladých ľudí a budúcnosť. Chceli sme ušetriť a podarilo sa – ochudobnili sme sa.

Skutočný príbeh zo Studenej vojny

Písal sa rok 1978. Ona pracovala ako učiteľka francúzštiny, on bol stavebný inžinier. Mali sa radi, vzali sa, narodili sa im dvaja chlapci. Žili v Bratislave, v malom byte v Ružinove.

Slovnaft veľmi trápil obyvateľov splodinami. Do bratislavského ovzdušia aj vody sa sústavne dostávali nebezpečné škodliviny.

Situácia dospela tak ďaleko, že sa zamorená voda nesmela piť a vozila sa po sídlisku v cisternách. Ona ešte v deviatom mesiaci tehotenstva vláčila dve plné vedrá po schodoch. Chlapci začali mať vážne respiračné problémy a nábeh na astmu. Absolvovali niekoľko operácií.

Synovia rástli a vzťah dvojice sa kazil. Počas škôlky kríza dospela až k dohode o rozvode. Otec tušil, že deti budú súdom pridelené matke. Nechcel sa s tým nechcel zmieriť. Pripravoval plán.

Zdravotné problémy synov umožňovali požiadať o rekreáciu. Lekár navrhoval Vysoké Tatry. Existovala aj teoretická šanca získať povolenie na dovolenku v Juhoslávii: soľ, more, zdravý vzduch… Otec bojoval a napokon doložku získal. Od Jadranu ušiel so synmi do Rakúska, mali vtedy päť a šesť rokov, starší už bol prihlásený do základnej školy.

Pre mamu to bol šok. Na dovolenku ju nepustili a teraz sa jej to vypomstilo. Zrazu ju od vlastných detí oddeľovala Železná opona.

48edaf80bc7c5cd887870000

Čítať ďalej

Všade cudzinec, všade doma

V slovenčine vyšli Cesty do Ruska a Hotel Savoy od Josepha Rotha

Jednou z charakteristík východnej Európy je, že do nej nikto nechce patriť. Aj na Slovensku sa radi oháňame stredoeurópanstvom, horšie to už je pri napĺňaní tohto termínu obsahom. Milan Kundera vo svojej slávnej eseji Únos západu definoval strednú Európu ako „zmenšený model Európy, vytváraný podľa jediného pravidla: čo najviac rozmanitosti na čo najmenšom priestore“ a „neistú oblasť mezi Ruskom a Nemeckom, obývanú malými národmi“.

Ideu jednotného slovanského sveta označuje Kundera za dejepisné klišé a za spájajúci prvok pestrého regiónu považuje židov: „Nijaká iná časť sveta nebola tak hlboko poznačená pôsobením židovského génia. Židia, všade cudzinci a všade doma, boli v dvadsiatom storočí v strednej Európe hlavným kozmopolitným, integrujúcim živlom.“

Kundera obviňoval zo zániku strednej Európy, ktorý si podľa neho západ vôbec nevšimol, najmä Sovietsky zväz. No už Milan Šimečka mu v známej polemike vysvetlil, že by sa „nemalo zamlčiavať, že na začiatku konca stredoeurópskej tradície nestálo Rusko… Predovšetkým zo šialených činov nacistov vyplynulo, že sa národy regiónu stali obeťami a outsidermi dejín. Nádor vyrástol v západoeurópskych dejinách… Zvyšky dodýchali v ruskom náručí.“

Stopy zmiznutej krajiny najlepšie uchovala literatúra. K pilierom stredoeurópskeho kánonu patrí rozsiahle dielo Josepha Rotha, ktorý sa narodil roku 1894 v mestečku Brody vo východnom Haliči.

Joseph-Roth

Čítať ďalej

Slavonice, Fratres

Čítal som vo Fratres a bol to zážitok. Podujatie sa konalo vo veľkom starom sedliackom dvore. Cez vojnu ho obsadilo nacistické gestapo a po nej sovietske veliteľstvo. Vraj sa tam diali strašné veci. No Rusi odišli a dom spustol. Tam, kde kedysi viedla hlavná cesta a železnica z Prahy do Viedne, stáli zrazu ostnaté ploty, strážne veže, vojaci a psy a v noci často znela streľba. Pohraničie sa vyprázdnilo a z rušného miesta sa stal koniec západného sveta. Vlakové spojenie sa dodnes neobnovilo.

Na podujatie prišli Rakúšania z Viedne aj Salzburgu, dokonca aj Nemci z Passau. No z Čiech a Moravy nikto… Pritom propagácia sa urobila a Fratres je vlastne súčasť Slavoníc, je to ešte bližšie ako z Bratislavy do Wolfstahlu alebo do Kittsee. No vládne tam nepokoj, vysídlení Nemci sa pravidelne stretávajú a žiadajú zrušenie Benešových dekrétov a rakúska extrémna pravica ich hecuje. K ozajstnému zblíženiu stále nedošlo. Je to krásne, ale aj tajomné a temné miesto. Hranica akoby zostala aj po 24 rokoch v ľudských hlavách. Želal by som si, aby konečne zmizla.