Nemeckom nedávno prebehla búrlivá debata o tom, či je súčasná literatúra príliš „slušná a konformná“, ako to vyjadril jeden kritik. V zámorí úspech románov Jonathana Franzena (Rozhrešenie, Sloboda) vyvolal kontroverziu, či sa mu darí predovšetkým preto, lebo rozpráva tradične, realisticky, a rezignoval na avantgardu. Na Slovensku zasa nijaký širší kultúrny diskurz neexistuje.

Myslel som na to, keď som sledoval bratislavské vystúpenie varšavského Národného divadla, posledného zahraničného hosťa festivalu Eurokontext.

Slávny a starý Teatr Narodowy (vznikol roku 1764!) prišiel s hrou Anonymné dielo od Stanisława Ignaca Witkiewicza, známejšieho pod skratkou Witkacy. Ktovie, či si poľskí dramaturgovania vybrali hru škandalistu aj preto, že stelesňuje protiklad dnešnej éry kompromisov a prispôsobovania sa.

Witkacy sa narodil roku 1885 v známej umeleckej rodine, ktorú charakterizovala tradícia vzdoru. Otec odmietol dať syna do škôl, aby si nezvykol na podriadenosť a vychovával ho radšej sám. Tým ho však ochudobnil o sociálne kontakty. Chlapec od raného veku prejavoval mimoriadne nadanie, maľoval a písal. Neskôr sa venoval aj fotografovaniu a filozofii.

Sotva dospel, zaradil sa k stratenej generácii. Jeho tvorbu poznačila Prvá svetová vojna aj boľševická revolúcia, ktorú zažil na vlastné oči v Petrohrade. Životný pocit zhrnul Fernando Pessoa v Knihe nepokoja: „Narodil som sa v dobe, keď väčšina mojej generácie stratila vieru v Boha, z toho istého dôvodu, pre ktorý ju naši rodičia mali: bez toho, že by vedeli prečo.“

Jeho súputníci tvorili veľa a žili príliš krátko. Na Strednú Európu ešte vplýval povestný fin de siecle s dekadenciou a nihilizmom, ovládala ju úzkosť, zdesenie z odľudštenia, nezmyselnosti života, izolácie, odcudzenia a prázdnoty.

Prekliaty lyrik, Rakúšan Georg Trakl, hľadal útechu v incestnom vzťahu s mladšou sestrou. Vo svojej básni Grodek napísal, že „všetky cesty vedú k čiernemu rozkladu“. Maďar Géza Csáth, autor Matkovraždy, v poviedkach odhaľoval démonické zložky psychiky svojich vrstovníkov. Witkacyho nadchol aj geniálny outsider Bruno Schulz, ktorého propagoval ako jeden z prvých.

Pred rozbúreným chaosom sveta aj duše hľadal autor útechu v drogách. Neuveriteľným tempom napísal viacero utopických románov aj štyridsať divadelných hier, z ktorých polovica sa stratila – pri jeho životnom štýle niet divu.

„Prečo som práve táto, a nie dajaká iná bytosť? Práve na tomto mieste nesmierneho priestoru a v tomto okamihu nekonečného času? V tejto skupine osôb, na tejto planéte? Prečo existujem, hoci by som mohol aj nejestvovať?“ pýtala sa veľká a tragická osobnosť poľskej kultúry.

Aj Anonymné dielo, napísané technikou montáže a koláže, predstavuje sled obrazov plný významových ruptúr a filozofických aj politických odkazov. Doba si žiadala radikálnu revíziu dramatickej reči. Postavy v jednej vete vyjadrujú úprimnú túžbu po láske a zároveň požadujú anarchistický rozklad sveta. Chaotický príbeh sa odohráva v expresionistických kulisách osamelého hrobu a väzenskej cely.

Unudení šľachtici debatujú s revolučnými robotníkmi, barónky sa objímajú s prostitútkami. Večne nespokojné masy žiadajú priamu demokraciu spojenú s totálnym barbarstvom a velebia násilie aj ezoteriku. V apokalyptickej atmosfére sa verejné mieša s intímnym, krik strieda ticho. Funguje to, akoby to napísal včera.

Divadelný ústav vydal v jednom zväzku Witkacyho najznámejšie Hry (Nové oslobodenie, V malej kúrii, Chobotnica, Šialená lokomotíva, Blázon a mníška a Matka). Ani jedna z nich sa nedostala na naše javiská, čo je typický príklad, ako u nás rôzne kultúrne inštitúcie (ne)spolupracujú.

Witkacy predbehol svoju dobu. Päťdesiat rokov pred Cindy Sherman sa fotil v rôznych identitách ako kňaz, blázon či dobrodruh.

Už roku 1925 ironizoval reklamný priemysel, keď pre svoju maliarsku živnosť navrhol slogan „Zákazník musí byť vždy spokojný“, pričom ponúkal komerčné portréty namaľované pod vplyvom drog.

Postupujúca fašizácia ho privádzala do zúfalstva. Dve totality vymazali Poľsko z mapy. 18. septembra 1939, v deň vstupu sovietskych vojsk, sa na úteku v Jeziorach predávkoval a podrezal si žily.