Už ťa niekedy rezali? Nie? Mňa už devätnásťkrát! Som celý dokatovaný. Pozri, tuto, najdlhšia jazva ide od krku až po brucho (vyhrnie si tričko). Celého ma pootvárali. A mám aj vývod! Fakt ho nechceš vidieť? Šikovná vecička, nosím ju takto po boku, len treba dávať bacha, keď sa začne plniť. Prekonal som ťažkú rakovinu, dostal som ju v osemdesiatomsiedmom. Vtedy som robil námestníka v strojárenskom podniku. Mám za sebou štyri infarkty. Ten najťažší prišiel, keď som pozeral futbal. Pekný zápas to bol, no už si ani za svet neviem spomenúť, kto hral s kým. Zrazu to na mňa ide. Už som to poznal. Tak som si hneď strekol nitroglycerín pod jazyk a čakám, či to prejde, že zatiaľ dopozerám polčas. Ale nie. Pokračovalo to, a silnejšie než kedykoľvek predtým. Tak rovno do špitálu. Dodnes neviem výsledok. Už zasa sa vo mne rýpali. Postupne mi dali štyri bajpasy. Len jedno ma štve, že som si pre všetky tie choroby nedokončil karavan, ktorý som mal rozrobený. Doteraz s ním jazdím, ale je len taký polovičný. Sám si ho nakreslil, a keď bol nový, všetci v Taliansku si mysleli, že do kempu prišiel nejaký Nemec. Len vnútro som už nestihol dorobiť. Po operáciách som nevládal a dnes už vôbec nie. Umývadlo tam je, ale bez kohútika. Sprcha bez ružice. Aj kuchynská linka len akože. Ale jazdím s ním dodnes, hoci šoférovať môžem len tri hodiny denne, viac mi lekár nedovolí. Ešte si chcem užiť svet, kým mi pre vek a zdravie zoberú vodičák. Jožka Zachara poznáš? Nie? Skvelý chlap to bol. Z Petržalky. Mám už sedemdesiatšesť. Hádam jednu estékáčku ešte zvládnem. Som celý dorezaný, ale neskutočne sa teším, že ešte žijem! povedal mi neznámy muž, ktorého som stretol v autoservise.