Bytové priestory Rakúskej literárnej spoločnosti na Herrengasse 5 pôsobia čarovne aj obskúrne. Od roku 1961 inštitúcia pomáha súčasnému písaniu v metropole, ktorej literatúru a umeleckú scénu zdecimovali dve svetové vojny a holokaust. Zašiel som tam po desiatich rokoch a nič sa nezmenilo. O ďalších desať to iste bude rovnako.

V zaprášených vitrínach ležia listy a telegramy, ktoré ustanovizni poslali Thomas Bernhard či Ingeborg Bachmannová. Nedávny škandál pri plánovaní rozpočtu ukázal, že väčšina úradníkov rakúskeho ministerstva kultúry netuší, že v ich hlavnom meste roky existujú viaceré literárne domy.

Malý byt sa nečakane zaplnil. Trojdňová konferencia o východoeurópskej literatúre lákala na raritné mená aj živé legendy. Ja som sa najviac tešil na Ivana Ivanjiho. Srbský spisovateľ sa narodil roku 1929 v rodine židovského lekára v Zrenjanine vo východnej Vojvodine nazývanej Banát. Roku 1944 ho deportovali do Osvienčimu, po týždni do Buchenwaldu a neskôr do ďalších dvoch koncentrákov. Obaja rodičia a mnohí príbuzní mu zahynuli v plynových komorách. Svoju skúsenosť so šoa opísal v memoároch Človek z popola.

Po vojne vyštudoval v Belehrade architektúru a germanistiku. Z domu vedel okrem rodnej srbčiny plynulo nemecky a maďarsky a jazyky sa stali jeho povolaním. Podobne ako Danilo Kiš aj on svoje knižky pre nemecké publikum prekladal sám.

Pôsobil ako juhoslovanský atašé v Bonne, ale preslávil sa predovšetkým ako tlmočník Josipa Tita. „Ministri prichádzajú a odchádzajú, no tlmočníci zostávajú podobne ako anonymní šoféri alebo upratovačky,“ zhrnul pätnásťročnú činnosť po boku kontroverzného autoritárskeho prezidenta. Jeho spomienky na toto obdobie vzbudili rozporuplné reakcie.

Svojho šéfa vnímal nekriticky a bývalú vlasť považoval za krajinu s najlepším režimom na svete. Bez ohľadu na politických väzňov a vlastné gulagy.

Ivanji dôverne spoznal politikov ako Willy Brandt, Helmut Schmidt, Erich Honecker či Bruno Kreisky a s mnohými si tykal. No aj na viedenskej diskusii sa ukázalo, že zostal verným komunistom, či skôr stalinistom. Zdesenie publika vyvolávalo jeho nadšenie pre prácu sovietskych tajných služieb. Zločiny diktatúr bagatelizoval a zľahčoval anekdotami, no divákom nebolo do smiechu.

Postoj k demokracii sa dnes dá preukázať na postoji k Ukrajine. Podľa Ivanjiho náš susedný národ nemá nárok na nezávislosť ani samostatný štát, spisovateľ drukuje Putinovi a jeho expanzívnym mocenským zámerom.

Smutné, keď intelektuál, ktorý zázrakom prežil jednu diktatúru, nadšene propaguje inú, pretože z nej profitoval. Niekedy je lepšie poznať iba dielo, a nie autora.