Časy, keď som ako šesťročný spával v hokejovej helme, sú už síce dávno preč, ale národný šport máme v našej krajinke iba jeden. Možnosť zažiť Majstrovstvá sveta v ľadovom hokeji vo svojom meste som si nenechal ujsť.

Kto by nechcel na vlastné oči vidieť jeden z najdrahších štadiónov v Európe? Lístok síce stojí dosť, ale človeku aspoň napínavé sledovanie každú chvíľu neruší rozjarená trojčlenka Sklovská – Prezident – Široký, čo je na nezaplatenie. Škoda, že sa tak zle načasovalo zatknutie štvrtého do partie Varehu, deti mohli pred zápasom dostávať jabĺčka…

Organizácia milo prekvapila. Už len treba našincom vysvetliť, že na svete existujú turnikety – keď sa ich naučia stavať do hadiacich sa radov, bude vstup dokonalý. Tlačenica však bola úplné nič v porovnaní s kvalifikačným futbalom na Slovane, kde som takmer prišiel o život.

Navyše som sa antropologicky rozhliadal po husto zaplnenom okolí a to rozptýlilo všetky chmáry. Vládol tam prísnejší dress code ako na hip-hope. Pripadal som si ako Vladimír Palko na Dúhovom pochode. Asi dvestokrát okolo mňa prešiel značne chytený Demitra. Spievali sa neuveriteľne vulgárne pesničky, ako aj ľudovky a dokonca sa detviansky krepčilo.

Viackrát som zacítil trávu. Zrejme fanúšikovia z Podpoľania rituálne zapálili konope, aby odohnali zlých germánskych duchov. Nepomohlo. Tripp bol silnejší.

Čítať ďalej →