Časy, keď som ako šesťročný spával v hokejovej helme, sú už síce dávno preč, ale národný šport máme v našej krajinke iba jeden. Možnosť zažiť Majstrovstvá sveta v ľadovom hokeji vo svojom meste som si nenechal ujsť.

Kto by nechcel na vlastné oči vidieť jeden z najdrahších štadiónov v Európe? Lístok síce stojí dosť, ale človeku aspoň napínavé sledovanie každú chvíľu neruší rozjarená trojčlenka Sklovská – Prezident – Široký, čo je na nezaplatenie. Škoda, že sa tak zle načasovalo zatknutie štvrtého do partie Varehu, deti mohli pred zápasom dostávať jabĺčka…

Organizácia milo prekvapila. Už len treba našincom vysvetliť, že na svete existujú turnikety – keď sa ich naučia stavať do hadiacich sa radov, bude vstup dokonalý. Tlačenica však bola úplné nič v porovnaní s kvalifikačným futbalom na Slovane, kde som takmer prišiel o život.

Navyše som sa antropologicky rozhliadal po husto zaplnenom okolí a to rozptýlilo všetky chmáry. Vládol tam prísnejší dress code ako na hip-hope. Pripadal som si ako Vladimír Palko na Dúhovom pochode. Asi dvestokrát okolo mňa prešiel značne chytený Demitra. Spievali sa neuveriteľne vulgárne pesničky, ako aj ľudovky a dokonca sa detviansky krepčilo.

Viackrát som zacítil trávu. Zrejme fanúšikovia z Podpoľania rituálne zapálili konope, aby odohnali zlých germánskych duchov. Nepomohlo. Tripp bol silnejší.

Na chodbách štadióna to vyzerá ako v tých novodobých kanceláriach, kde vládnu kov a plexisklo. Z bufetov vanuli čudné puchy. Jeden druh a zrovna najhoršieho piva, mexické čipsy, ktoré chutili, akoby v Mexiku strávili dlhú časť života a smutné nohy zelenkavých párkov s horčicou. Čakanie som si radšej skrátil prehliadkou vydarenej hokejovej siene slávy.

Štadión je skôr široký ako vysoký. Keďže päťdesiat rokov sa nový nepostaví, mohol byť azda aj väčší. V siedmom rade som mal výborný výhľad. Satan ešte nikdy nebol tak blízko. Škoda, že sedadlá projektoval niekto, kto Slovákov považuje za liliputánov. Kolená sa mi celý čas vrývali do modrého plastu a medzi dvoma neveľkými pánmi som sedel zmačknutý ako vo zveráku.

Výsledok zápasu viete. Nechcem sa tu robiť múdrym, ale hrozbu som tušil od okamihu, keď sa na ploche rozkorčuľovali wagnerovskí obri o generáciu mladší ako náš výber. Už len z ich mien mi nabiehali zimomriavky: Krüger, Hördler, Wolf… Ani Dietrich nemal nič z nežnosti Marlene.

Bol to pekný zápas: spočiatku váhavý, neskôr čoraz desivejší, beznádejnejší, až napokon stále napínavejší, dravejší a vzrušujúcejší. Atmosféra vrela. Páčilo sa mi, že publikum riadne držalo palce aj za stavu 0:4, keď u nás reprezentáciu tradične pochovávame najnechutnejšími výrazmi. Keby sa nám v závere podarilo vyrovnať, ten obrat by sa možno zapísal do histórie.

Otravovala ma hudba. Neočakávam, že v takomto priestore budú hrať program ako Rádio FM, ale doma sa turnaj koná raz za storočie, tak kam sa podela kvalitná a nadgeneračná slovenská popmusic ako Modus, Hammel, Marika či Meky? Samé mizerné verzie La Bamby a búšivý český trance. Po tridsiatom refréne Slovenskóóóóóó som mal chuť poslať na Mika Hladkého tlupu gladiátorov a ukázať im z tribúny palec dole.

Rád by som vyzdvihol výkony spanilých roztlieskavačiek, ktoré pôsobili oveľa zohranejšie ako naše útočné formácie počas presiloviek. O to hroznejšie vyznel pogujúci plyšový vĺčko Gooly, s ktorým by sa nehral ani Michael Jackson v okamihoch najväčšej osamelosti v Neverlande. Akoby nám na Slovensku nestačil hrôzostrašný poprockový maskot-menovec na K.

Potom bol, nanešťastie, koniec. Nastúpil som do trolejbusu, viezol som sa nočnou Bratislavou, písal som nemeckým kamarátom Gratulation, Deutschland! a sníval som o víťazstve nad Rusmi.

Prečítajte si aj: Rozbor hokejovej hymny docentky Kristíny z katedry filozofie vo Svidníku