Zaniknú Slovenské inštitúty?

Včera som čítal v Berlíne a bol to silný zážitok. Náladu mi pokazila iba správa, že Slovenský inštitút potichu vypovedal zmluvu a od febuára sa zatvorí vzácny priestor na Zimmerstrasse. Viaceré krajiny nám tú adresu závideli. Ale ani jedna naša vláda nebola schopná vymyslieť zmysluplný program, nehovoriac dlhodobý plán slovenskej kultúrnej diplomacie. Lenže ťažko očakávať výsledky od ľudí, ktorí tie teplé miestečká dostávajú hlavne za odmenu, nedohovoria sa v cudzom jazyku a slovenskú kultúrnu scénu predstavujú plastovými modelmi dreveníc, katalógmi kúpeľov a recitovaním Hviezdoslava (v Nemecku v slovenčine!) pri sviečkach. Šušká sa, že naši akože sociálni demokrati by radi rýchlo zavreli aj ďalšie inštitúty, možno dokonca všetky.

Toto je dokonalý príklad šetrenia na nesprávnom mieste. Rušiť Berlín, ktorý sa stal novou metropolou európskej kultúry, to nás vracia o dvadsať rokov dozadu. Práve teraz, keď sa veci konečne pohli vo vizuálnom umení (Ondák), v divadle (SkRAT), v hudbe a hádam aj v literatúre, zasa všetko ostane po starom. Môjmu nemeckému vydavateľovi pomohla pri organizovaní tohto turné nemecká súkromná nadácia, zo Slovenska tradične ani cent… A prosím vás nezačnite mi tu hneď niektorí vypisovať, že my príživníci-umelci sa máme konečne postarať sami o seba, lebo jednak to už dávno robíme, ale hlavne – pozrite si, čo s marketingom kultúry dokázali podobne malé krajiny: Fínsko, Írsko, nehovoriac Rakúsko, dokonca aj Česko nás výrazne predbehlo.

Ani neviem zrátať, koľko ľudí mi po čítačkách v nemeckých mestách hovorilo, že sa v ten večer prvýkrát dozvedeli, že nejaké Slovensko existuje a že by zrejme stálo za to niekedy ho navštíviť. To nespomínam preto, aby som si pripisoval nejaké zásluhy, ale aby som ukázal, že dobre spravované európske štáty už dávnejšie pochopili kultúru ako kapitál, imidž, zdroj peňazí aj práce. Verte mi, tu nikto ani len netuší, kto bol druhý na MS v hokeji, ale zato o Romanovi Ondákovi vychádzajú celostranové články v prestížnych denníkoch, ktoré majú viac čitateľov ako Slovensko obyvateľov. Aj on bude musieť organizátorom hovoriť, aby s pomocou z jeho vlasti nerátali… Hoci trocha smutný, srdečne pozdravujem domov!:)

Prečítajte si aj: Čo sa Slovenský inštitút naučí od Goetheho?

Festival v Berlíne

Šťastne som sa vrátil z Ukrajiny a som ušoférovaný na smrť :) Znova sa chystám na cestu, tentoraz, našťastie, letecky. Vo štvrtok odchádzam na Medzinárodný literárny festival do Berlína.

V piatok 24. septembra o 19:00 predstavím nemecký preklad románu Eskorta a v sobotu o 20:00 budem spolu so skvelými spisovateľkami Noémi Kiss z Maďarska a Oksanou Zabužko z Ukrajiny hovoriť o úlohe Berlína ako križovatke kultúr Východu a Západu. Obe podujatia sa konajú v Haus der Kulturen der Welt. Pozývam!

Medzinárodná novinárska cena

Milí priatelia, 5. novembra 2009 som v Berlíne získal Medzinárodnú novinársku cenu – Internationaler Journalistenpreis. Dostal som kyticu bielych ruží, zlatistú obálku s bankovým šekom a čerstvé vydanie denníka Die Welt, kde dnes vyšiel môj ocenený text. Ďakujem vám za to, že ma čítate a za podporu!

Prečítajte si víťazný text, autobiografickú spomienku na leto pred dvadsiatimi rokmi, ktorá bude v prepracovanej podobe kapitolou z románu Dunaj v Amerike: Koniec detstva. Retro leto 1989

Die Welt: Journalistenpreis und Text von Michal Hvorecky

Read the awarded text in English: Childhood´s End


Collegium Hungaricum, November 5, 2009, Berlin.
Agnieszka Hreczuk, Anna Wakulik, Michal Hvorecky.
Foto: Stefan Maria Rother

Najskôr treba nasať slovenčinu

Novinár Štefan Hudec zo SME prekvapivo prišiel na moju čítačku v berlínskom Literaturwerkstatte v piatok 19. júna 2009. Napísal o tom zážitku krátku reportáž:

“Ako jednému z mála súčasných slovenských autorov sa Hvoreckému pomaly darí presadzovať v Nemecku. Pred rokmi získal prestížne štipendium Literárneho kolokvia v Berlíne, pravidelne vystupuje na knižných festivaloch, píše eseje o Slovensku do prestížnych denníkov. Recenzie jeho kníh sú pritom veľmi rozdielne. Mníchovský Süddeutsche Zeitung bol k Eskorte kritický, naopak Frankfurter Allgemeine Zeitung ju ohodnotil pozitívne. Aj vďaka tejto reklame bola na čítačke v literárnom ateliéri Kultur Brauerei plná sála ľudí.”

hvorecky-eskorta

Diskusia v Berlíne

Mýty a vízie: európska identita v 21. storočí. Nedeľa 31. máj 2009, 14:00, Geschichtsforum 09. Diskusia v Nemeckom historickom múzeu, Schlüterhof, Unter den Linden 2, Berlín.

Dipesh Chakrabarty (Univerzita v Chicagu, USA), Michal Hvorecký (SK), Camille de Toledo (FR), Vaira Vike-Freiberga (bývalá prezidentka Lotyšska). Moderuje Dr. Ralf Müller-Schmid (Deutschlandradio Kultur). Viac informácií v nemčine.

slideshow

Minister zábavného priemyslu

Vymenovanie Martina Sarvaša za generálneho riaditeľa sekcie umenia na ministerstve kultúry si neviem vysvetliť inak ako absurdný omyl alebo obrovské nedorozumenie odbornej komisie pri výberovom konaní. Aktivity tohto pána totiž nemajú vonkoncom nič spoločné s umením, ale patria do kategórie zábavného priemyslu, pričom zamieňať tieto dve veci nemôže ani školák, ak chce urobiť prijímačky na gymnázium.

Keby Slovensko hľadalo ministra zábavného priemyslu, mohol by organizátor vystúpení domácich (Jadranka Handlovská, Stano Vitáloš alebo Ľubo Virág) a zahraničných interpretov (geriatrické pozostatky Boney M či Natalia Oreiro) pokojne kandidovať.

Lenže zábavný priemysel zo svojej podstaty funguje na trhovom princípe a nijaké štátne orgány či úradníkov pre svoju výhradne komerčnú činnosť nepotrebuje. Akýkoľvek byrokratický aparát by ho len zbytočne oberal o to jediné, o čo mu ide – o čo najvyšší zisk.

Sarvaš sa po vymenovaní vyjadril: „Určite je mi umenie bližšie ako šoubiznis v ére reality šou a každodenného vytvárania nového dna.“ O dne vie Sarvaš svoje. Dlhé roky ho vlastnou činnosťou úspešne prehlboval. Za komunizmu začal svoju kariéru v hudobnom šoubiznise, za mečiarizmu pôsobil v STV ako šéf redakcie zábavy. Okrem toho k nám pravidelne vozil zoskupenia tancujúcich striptérov a rozkokošených basketbalistov.

Predovšetkým vo sfére televízie sa mu programami Reservé, Boom alebo Úlety podarilo pomyselné dno mnohokrát preraziť a klesnúť až kamsi do podzemnej šachty vkusu.

Terajšia vládna koalícia znamená návrat staronových karieristov a prelom pre ich mladších prisluhovačov. Sarvašom sa dokonca dala kúpiť aj hip-hopová skupina Drvivá menšina, ktorá sa tvári ako petržalský underground. Sarvašove vydavateľstvo kapele pripravilo tlačový materiál hodný socialistických popových súťaží: „Skladby s našliapanými textami, ktoré majú hlbokú myšlienku a ich zámerom je poukázať na rozličné neduhy spoločnosti, v ktorej žijeme.“

Keď Sarvaš donedávna spravoval Dom kultúry v Devíne, zistil, že ide o „hlboko stratové“ podnikanie a opustil ho. Projekt Európska štafeta mu minulý rok štedro podporil Úrad vlády. Na kultúru síce v štátnom rozpočte dosť peňazí nie je, na zábavný priemysel však zrejme áno.

Slogan Sarvašovej firmy bol: Prinášame novú zábavu tam, kde chýbala. Predstava, že takýto človek spolurozhoduje napríklad o tom, kedy sa na Slovensku dočkáme veľkej galérie súčasného umenia, však už ani nie je smiešna. V novom úrade by mal Sarvaš slogan aktualizovať na: Prinášam „zábavu“ tam, kde nechýbala.

Posledná Love Parade?

Necelých dvestotisíc prevažne mladých ľudí sa v sobotu 12. júla 2006 zišlo v centre Berlína na Love Parade. Aj tento počet však stačil na zachovanie pozície najväčšej akcie s tanečnou hudbou na svete. Budúcnosť bizarného podujatia s vyše desaťročnou históriou zostáva neistá. Široká Ulica 17. júna od Sochy víťazstva až po Brandenburskú bránu sa ani zďaleka nezaplnila tak ako koncom deviatej dekády minulého storočia, keď sa tu schádzal vyše miliónový dav.

Globálna tanečná scéna sa už dávnejšie stala mainstreamom a mýtus o jej samozrejmej progresívnosti či inakosti sa rozplynul. Z kedysi nenápadných dídžejov, ktorí boli pôvodne opozíciou voči povýšeneckému egu rockerov, sa stali mediálne celebrity. Zdá sa však, že stálice Love Parade ako Paul van Dyk, Westbam alebo hlavný organizátor DJ Motte sa už musia za bohov vyhlasovať sami, pretože počet ich vyznávačov prudko klesá. Patetickosť prejavu týchto vyblednutých hviezd rave scény prekonáva aj teatrálne pózy vyfabrikovaných chlapčenských skupín.

Čítať ďalej