Až do leta 1989 prebiehali dva prázdninové mesiace vždy takmer úplne rovnako. 1. júla sme odcestovali na chalupu do Nízkych Tatier a vrátili sme sa 31. augusta.
Z hôr sme sporadicky vyrážali na výlety do takých medzinárodne atraktívnych lokácií ako Kokava nad Rimavicou, Domažlice alebo Zemplínska Šírava, z číreho zúfalstva nazývaná aj „Slovenské more“. Najzápadnejšie mesto, aké som videl, sa volalo príznačne Východný Berlín.
Železničné stanice v strednej Európe sú zväčša depresívne miesta, zúfalo schátrané, husto osádzané otrasnými reklamnými panelmi, očurané, páchnuce pohostinstvom, plné sektárov, bezdomovcov a stratených čiernych duší. No po návšteve Nových Zámkov viem, že aspoň jedna je výnimkou. Budova ma fascinovala, odkedy som do vstúpil.
Prvé som uvidel lampy-sputniky, ktoré sa na dlhých lanách ťahali zo stropu, za aký by sa nemusel hanbiť ani minimalista Donald Judd. Pod nimi trónili čudesné hranaté objekty zo startrekovskej kozmickej lode.
Dispozičný návrh vypracoval dnes už skoro zabudnutý architekt Imrich Csintalan, prijímaciu budovu dizajnoval známejší Vojtech Fifik. Realizáciu vykonalo Železničné staviteľstvo Bratislava za 25 miliónov československých korún – v strašnom roku novej éry 1971. Čítať ďalej
V socialistickom Československu plnila reklama funkciu akéhosi záhadného bonusu v televíznom programe, milého nezmyslu bez reálneho významu. Keďže nejestvoval výber tovarov, a často dokonca nebol dostupný ani nevyhnutný jeden druh, nebolo treba súťažiť s konkurenciou.
Zvláštne, že nedostatkovými sa stávali najmä elementárne hygienické potreby, takže priam symbolicky zostávalo všetko riadne špinavé.
Štátne podniky nepropagovali značky, ale výrobky všeobecne: Jedno vajce denne! Jedzte viac kapusty, je zdravá!
Pamätám si, že v tom čase ma zahraničné reklamy zvláštnym spôsobom priťahovali. Pozrieť si blok spotov na rakúskej televízii bolo ako vidieť sériu krátkych science fiction filmov, ktoré sa odohrávali vo fantastických prostrediach a ktorých dej sa točil okolo úžasných, neznámych predmetov.
Šuškalo sa, že svoju úlohu v tom hrala politika, ale možno len ľudia nadobudli dojem, že keď u nás chýbal toaletný papier alebo vložky, tam sa zrazu zjavovali oveľa častejšie. No je známe, že hladný vidí jedlo všade a susedova krava viacej mlieka dáva.
Priznávam sa otvorene, v detstve ma chorobne priťahovalo všetko západné. Lenže kde to vziať? Nebol som zjavne jediný, kto mal tento problém, pretože pre krachujúcu krajinu sa stali typickými náhradky. Hubba Bubba sa volala Pedro, Wrangler zasa Prekon, Camembért bol Plesnivec, Labello jednoducho Jelení loj a tenisky Puma pre zmenu Botas.
Nejazdil som na lyžiach Elan ani Atomic, tie moje sa vyrábali v Súľove, a tak sa aj volali. Namiesto Playmobilu som sa moril so stavebnicou Merkur. Neučil som sa počítačový jazyk LOGO, ale týral som chybnými príkazmi Korytnačku Žofku.
Namiesto Atari alebo Gameboya som drtil klávesnicu počítača PMD 85-1, horúceho ako rozpálená panvica. Môj prvý Mac sa volal Didaktik Alfa.
Na napodobeninu Nutelly sa režim nezmohol, preto som v družine dostával krajce chleba natreté (bez masla!) tenulinkou vrstvou marmelády, ktorá chutila ako druh ovocia, čo sovietski genetici ešte len vytvoria.
Namiesto zbožňovaného francúzskeho komiksového časopisu Piff mi v družine ponúkali všetky zviazané ročníky Sveta socializmu. Magnum som poznal len z gangsteriek, nelízal sa, ale strieľalo sa z neho na polišov. Účes sa nespevňoval fixačným lakom do každého počasia, ale mydlovou vodou.
Milka nebola čokoláda, ale herečka z pondelňajších televíznych inscenácií, ktoré akoby sa všetky odohrávali v tej istej miestnosti. Pepsi sa pila dva razy do roka, na narodeniny a na Vianoce, keď sa jedna fľaša rozdelila medzi dvanásť bratrancov a sesterníc.
Myslel som si, že Mozzarella je francúzske ženské meno, Cappuccino talianska dovolenková oblasť pri mori a Tom & Jerry čiernobiely nemecký kreslený seriál – vielen Dank für die Blumen!
V škole som nepil zelený čaj senča, ale zriedený sirupový odvar, pričom na armádny hrniec sa použilo jedno úbohé vrecúško z Gruzínska. V mojej detskej izbe viseli plagáty skupín, hoci som nevlastnil jedinú ich nahrávku. Spomalený čas odmeriavali večne meškajúce hodinky Prim.
Jazdil som na bicykli Liberta a sníval som o tom, že si raz kúpim Babettu. V televízii donekonečna opakovali program Zlatá brána, kde hrali pesničky ako Trampoty s kozami, Vrtké jazyky, Peter Centimeter alebo Fintivky, ktoré zneli ako názvy pornografických filmov. Hitparádam dominoval Peter Hečko, najdesivejší úkaz v galaxii od čias Gigerovho Votrelca.
Najšťastnejší okamih priniesli Vianoce 1982, keď mi americká rodina poslala obrovské Lego, z ktorého sa dal postaviť žltý hrad s légiou vojakov.
Okrem toho som od tých neznámych, no zbožňovaných cudzincov za oceánom dostal aj zimnú bundu, na ktorej sa dali zipsom odopnúť rukávy – to bol vtedy vynález podobného významu ako dnes iPhone. Tieto dva dary zo mňa prvý a posledný raz urobili kráľa bratislavského sídliska Krasňany. Vzor vetrovky si celý zástup mladých súdružiek učiteliek obkresľoval priamo z môjho tela. Nič erotickejšie som si ako šesťročný chlapec nevedel predstaviť.
Minulé leto som navštívil niekoľko veľkých kultúrnych festivalov v Čechách a na Slovensku a uvedomil som si, že medzičasom spoločnosť dospela do opačného extrému. Mohol som si vybrať, či si vypočujem operný recitál Phillip Morris alebo Samsung komorný koncert, navštívim Pepsi galériu, pozriem si film v Bažant kine, alebo radšej zájdem na Kozel rockový festival či na Budvar divadelné leto.
Je však celkom možné, že som si jednotlivých reklamných partnerov poplietol a v skutočnosti šlo o Pepsi operný recitál, Phillip Morris kino, Budvar divadelný festival, výtvarné diela viseli v Kozel galérii a komorný koncert sa volal Davidoff Classic Stage, Orange Svet Hudby stage, Dove Prevencia stage alebo Nivea Starostlivosť o citlivú pleť Stage. Dokonca nevylučujem, že to prebehlo inak – udržať si prehľad v značkách začínalo byť nemožné.
Počas prestávok som v sebe nemohol nechať doznievať kultúrne zážitky, pretože ma postupne oslovovali Avon Lady, Oriflame Girl, Adidas Woman, Kenzo Babe, Nike Trainer, Puma Friend a ďalšie hostesky v korporátnych kostýmoch.
Aby som si po chaose schladil hlavu, zašiel som na kúpalisko, kde ma však čakal len Mattoni šport bazén. Alebo to bol Kláštorná tichá bazén, Fatra Nesýtená Aqua Park, Budiš Perlivá Bath či Mitická Harmony Pool? To som už nedokázal posúdiť. Viem však naisto, že som neplával v minerálke, ale v obyčajnej chlórovanej vode, ktorá bola priam symbolicky riadne špinavá.
Text vyšiel v knihe krátkych poviedok a fejtónov Pastiersky list. Môžete si ho aj vypočuť:
Nemecko opäť prežíva kolektívny šok a jeho východná časť sa ťažko vyrovnáva s dozvukmi svojej komunistickej minulosti.
Na verejnosť sa dostal dokument schválený prvého októbra 1973 straníckym vedením NDR a určený príslušníkom hraničnej i tajnej polície: „Neváhajte použiť strelné zbrane ani v prípade, ak sa o ilegálne prekročenie hraníc pokúsia ženy a deti, pretože práve tie zradcovia často využívajú na svoje zámery.“
Text uverejnila väčšina denníkov, niekoľko dní znel v rádiách a odborníci ho komentovali v televíznych diskusiách.
Počas rozdelenia Nemecka na dva samostatné štáty zahynulo na hraniciach tisícdvestoštyridsaťpäť ľudí. Ich jediným previnením bolo, že chceli opustiť diktatúru a odísť do slobodnej krajiny. Za to ich postihol trest smrti. Najmladšia obeť mala jeden rok, najstaršia osemdesiatšesť.
Som rád, že som počas svojho života zažil aj diktatúru, ale raz úplne stačilo. Ak dnes môžem povedať, že som mal šťastné detstvo, tak za to vďačím hlavne svojej rodine, vôbec nie šialenému, zbankrotovanému a okupovanému štátu fízlov.
Necítim nostalgiu za sovietskou alebo bulharskou popmusic ani za východonemeckými rolákmi.
Zaskočilo ma, ako často sa ma dnes rovesníci pýtajú, prečo vykresľujem v romáme Eskorta detstvo v socializme tak temne.
„Ako deti sme sa predsa mali krásne!“, „Vtedy sa vraj žilo nádherne,“ hovoria alebo píšu mi viacerí. Nemôžem tomu uveriť. Naozaj si toľkí moji vrstovníci myslia, že socializmus bol skvelý?
Časť nemeckej, ale aj slovenskej ľavicovej politickej scény zločiny minulého režimu dlhodobo bagatelizuje. Ide hlavne o politikov, ktorí, podobne ako premiér Robert Fico, v tom období rozvinuli alebo začali svoje kariéry.
V ich spomienkach sa neustále objavujú len sociálne výhody, stopercentná zamestnanosť, nízka kriminalita a pokojný život väčšiny ľudí. O brutálnych zločinoch a násilí proti vlastným občanom, o šikanovaní a väznení nevinných alebo o neustálej cenzúre ani zmienka.
Privilegovaní si naozaj do istej miery žili dobre a štát sa svedomito staral o to, aby sa nikdy nedozvedeli, v akej situácii sa ocitli jednotlivci na okraji spoločnosti. Celá éra sa dnes romantizuje a vládne spomienkový optimizmus.
Filmy ako Vesničko má středisková alebo Pelíšky sú remeselne perfektné, ale inak číre klamstvá. Čím viac príbehov o nedávnych dejinách vznikne, tým lepšie. Lenže na rozdiel od Nemecka u nás minulosť prestala byť mediálnou témou.
Navyše Ústav pamäti národa, jediná inštitúcia, ktorá systematicky mapuje totality dvadsiateho storočia na Slovensku, sa dostala pod priamy ideologický vplyv vlády.
Často sa strieľalo aj na našej západnej hranici. Počet obetí sa odhaduje na tristo. Ďalšie tisícky skončili za mrežami.
Ak na týchto ľudí zabudneme, vymažeme z pamäti aj kus zo seba.
Text vyšiel v knihe krátkych poviedok a fejtónov Pastiersky list.
Michal Hvorecký 