Železničné stanice v strednej Európe sú zväčša depresívne miesta, zúfalo schátrané, husto osádzané otrasnými reklamnými panelmi, očurané, páchnuce pohostinstvom, plné sektárov, bezdomovcov a stratených čiernych duší. No po návšteve Nových Zámkov viem, že aspoň jedna je výnimkou. Budova ma fascinovala, odkedy som do vstúpil.
Prvé som uvidel lampy-sputniky, ktoré sa na dlhých lanách ťahali zo stropu, za aký by sa nemusel hanbiť ani minimalista Donald Judd. Pod nimi trónili čudesné hranaté objekty zo startrekovskej kozmickej lode.
Dispozičný návrh vypracoval dnes už skoro zabudnutý architekt Imrich Csintalan, prijímaciu budovu dizajnoval známejší Vojtech Fifik. Realizáciu vykonalo Železničné staviteľstvo Bratislava za 25 miliónov československých korún – v strašnom roku novej éry 1971.
Potešil som sa, keď mi cestou domov meškal vlak a ja som mal čas prechádzať sa priestorom osamote. A to som necestoval o tretej nadránom, ale o pol desiatej večer. Na obrovskom hornom poschodí, kam nikto nemá dôvod chodiť, už zrejme desaťročia visia mŕtve fotky krojov, hradov, kúpalísk a Smrdákov.
Za takýmito priestormi cestoval maliar Edward Hopper na americký stredozápad, do prázdnych motelov, letovísk a na rozďavené parkoviská. Stavba, a zvláštny okamih, keď som sa v nej ocitol, vo mne vyvolávali také intenzívne emócie a zároveň až akýsi meditatívny tranz, že som nadobudol pocit, akoby sa práve v tej chvíli muselo niečo stať, nielen so zmeneným cestovným plánom, ale s celým mojím životom, so všetkým, čo robím a po čom túžim.
V ľudoprázdnej, a prekvapivo až chemicky čistej budove vo mne silnel pocit, že som sa ocitol v nejakom zlom sne, že sa odtiaľ už nedostanem. Kamkoľvek som sa pozrel, nikde nikoho, len nápisy s rozpadnutou typografiou a nekonečné bauhausovské steny. Rád by som vedel, aký program sa kedysi odohrával za týmito strašidelnými dverami.
Dlhočizná chodba k vlakom akoby ani nemala koniec a určite by nadchla Gigera, Lyncha aj Banksyho. Neónové lampy boli onálepkované: “Priestor je monitorovaný Slovenským hnutím obrody” a obrázkom tatranského orla so štátnym znakom.
Do ticha zadunelo chrapľavé hlásenie, že pomalý ruský vlak, do ktorého sa chystám nastúpiť, má konečnú až niekedy neskoro na druhý deň v Berlíne-Wannsee, kde som strávil niekoľko intenzívnych mesiacov svojho života. Vtedy som už vedel, že sa mi to celé iba sníva.
Na druhý deň ráno som jedinečnú budovu márne hľadal v kvalitnej encyklopédii Slovenská architektúra od Jurkoviča po dnešok od Matúša Dullu, v ktorej som už našiel mnohé stavebné skvosty. Z Nových Zámkov však autor do knihy zaradil iba nádherný obchodný a nájomný dom na Hlavnom námestí od Emila Belluša.
Pôvodnú budovu stanice, odkiaľ od roku 1850 premávali vlaky do Pešti aj do Viedne, zmietlo roku 1944 z povrchu zemského britské a americké bombardovanie, jedno z najstrašnejších na našom území. Verím, že terajšia budova prežije divokú developerskú postmodernu. Nový Zámky, Érsekújvár, pre mňa znamenali aj vďaka tejto stavbe mimoriadne silný zážitok. Ďakujem!
Michal Hvorecký 
Jaj. Stanica v Nových Zámkoch, polovica môjho života.
Kedysi v detstve som ju vnímal ako luxusnú, lebo mala aj ozajstnú reštauráciu, funkčnú fontánu a poschodie. V nasledujúcich rokoch a pri mojich veľmi častých pohyboch po nej prišla o svoje čaro a sotva ju vnímam. Pripadá mi tak trochu, akoby sa už silou-mocou chcela stať prízrakom, ale niečo jej v tom bráni.
naozaj? nevedel som, že si odtiaľ. je to magické miesto. rád som ho objavil a ľutujem, že som doteraz chodieval do NT autom. odteraz už len vlak!:)
tú vypustenú a zdevastovanú fontánu som chcel odfotiť, ale v rohu bola strašná tma a iPhone beztak fotí dosť hrozne… tá veta o prízraku je krásna! dik za ňu.
stanica v zamkoch bolo nase detsvo. chodili sme tam na strednu a boli sme na stanici v podstate stale. poznali sme tam kazdy meter stvorcovi.
musim sa tam ist niekedy pozriet.
Nie som odtiaľ, len tam vždy prestupujem na trase BA – KN. Síce je aj priama linka, ale to je mučidlo na trati, nie vlak. :-)
Zaujímavý článok,tá budova je asi jeden z príkladov, ktoré dávajú možno asi aspoň trochu tušiť nepredstaviteľné – o čo všetko sme prišli vpádom vojsk Varšavskej zmluvy, pretože ak by nebolo normalizácie, bolo by okrem iného asi aj takýchto budov viac.Pozdravujem
Aj ja mam uzasne spomiemky na tuto stanicu z detsva, ked este fungovalo to, co za bolsevika inde nebolo ani prestavitelne.
NZ aj ako mesto ma inu-juzansku atmosku. Kto len rosku vnima zbada
Ipsilon: a co presne to bolo? To znie zaujimavo. Teraz sa tam praveze deje velmi malo…
michal, a stalo sa? :)
no a ak niekto chce vedieť, ako stanica v Nových Zámkoch vyzerala pred zničením, môže sa prejsť po prvom nástupišti na Bratislavskej stanici. stará časť stanice je vernou kópiou tej novozámockej. (prepáčte bratislavčania) kráľovná Sissy cestovala z Budapešti do Viedne cez NZ a tu ju vítal aj stočlenný cigánsky orchester. Bratislava sa teda rozhodla, že bude mať presne takú istú stanicu…
Po prečítaní úvodu článku som si myslel že sa bude jednať o ostrú iróniu, pretože ja mám pocit že presne taká naša stanica je. Architektúra mne prijde skôr hnusná ale samozrejme to je vec vkusu takže v tomto autora chápem, že bol očarený :) netuším ako je možné že tam o takom čase bol sám ale mal veľké šťatie že nešiel pár desiatok metrov od stanice kde sa nachádzajú jedny z najhorších štvrtí v meste kde by bol prinajlepšom okradnutý. Samozrejme chápem že staršia (aspoň teda staršia odo mňa, aby som nikoho neurazil) generácia na ňu môže mať krásne spomienky, ale myslím že tá moja (’90) určite nie. Myslím že odvtedy sa mesto dosť zmenilo, i keď samozrejme nemôžem porovnať keďže som vtedy asi ešte nebol na svete, ale ak majú pekné spomienky tak sa zrejme sa toho zmenilo celkom dosť.
Slovenská architektúra od Jurkoviča po dnešok je iba kratučký zborník, odporúčam skôr knihu Architektúra Slovenska v 20. storočí od toho istého autora
Som rodacka z Novych Zamkov a budovu zeleznicnej stanice si pamatam odjakziva. Moji rodicia pochadzaju z Tvrdosoviec. Nasim takmer povinnym programom na kazdy vikend bol navsteva starych rodicov – vlakom :) Pamatam si cenu listkov z tej doby (50 halierov za polovicny listok) a taktiez ich vyzor – male hnede karticky zo siestimy cislamy na vrchu a spodku.
Dlhe roky som si ani nevsimala druhe poschodie – ako dieta mi pripadalo byt strasidelne, tajomne. ako roky plynuli, objavila som nove “kuty” stanice, krok za krokom: schody veduce na vobec nie strasidelne poschodie, bocny vchod pri uschovni bicyklov a aj tajmstvo dlhej podzemnej chodby :) Popri spoznavani stanice, pred odchodom vlaku sa vzdy nasiel cas na vlassky salat s rozkom v mliecnom bare (restauracii). Po revolucii zacali pribudat aj novinove stanky a najvacsim hitom 90-tych rokov (az do nedavda) bol predaj pukancov. Neodolatelna vona kukurice a tepleho masla zaplnila cely vestibul :)
po strednej skole som sa rozhodla studovat v Ba, nasledujucich 5 rokov som stravila cestovanim vlakom, opat kazdy vikend. Tie casy vsak neboli uz take zazracne… asi som vyrastla.
Chcela by som podakovat za pripomenutie mojich spomienkov, uz som takmer zabudla na tie casy. teraz uz bohu zial nemam sancu navstivit budovu (ci Nove Zamky), kedy len chcem.
So srdecnym pozdravom
Zuzana Csanyiova
Ohio, USA
toto bola moja stanica dobré staré študenské časi
Myslim, ze vdaka velkorysemu priestorovemu konceptu hlavnej haly a velkemu preskleniu otvarajucemu sa do predstanicneho namestia s priehladom na “bulvar”, liniu ul.L.Stura, je ta stanica stale cista, zachovala a bez sucasnych “nanosov”, budi to respekt….Ten priestor vychovava ludi, aby sa k nemu spravali s respektom a to je fajn….taketo atributy by mala mat kvalitna architektura !
Som “zámčanka” a nikdy mi neprišlo, že mame takú okúzlujúcu železničnú stanicu. Možno je to iba tým, že človek nevníma niečo, čo má na očiach od útleho detstva ako skvost. Aj keď po prečítaní článku a zapozeraním sa do fotiek som si uvedomila, že má naozaj niečo do seba. Hovorím to iba ako laik, lebo architektúre sa vobec nerozumiem :)
Ale s Ipsilonom nesúhlasim. Prepáč, ale vidieť, že si v tomto meste nikdy nežil. Južanská atmosféra? Tu najdeš možno tak na plagátoch v nejakej mestskej kaviarni, ale určite nie v našom meste :(
Aj keď radi by sme ju tu privítali :)
Myslím si, že tá “južanská” atmosféra nie je myslená na atmosféru stredomoria, ako sa tomu hovorí…ale skôr atmosféru južného Slovenska, spolužitie Slovákov a Maďarov, poľnohospodárstvo, fajnová zelenina na trhoch a pod. :-)
A k tej stanici, je to úchvatná budova, ktorá bola a stále je jednou z najkrajších železničných staníc na Slovensku. Ponúka veľký funkčný priestor, ktorý, ako píše autor článku, má svoje čaro. :-) Vždy sa rád prechádzam po stanici, sledujem ľudí a myslím na krásne spomienky stretnutí a lúčení práve na tejto stanici :-)
Tým vlakom smer Berlín pravidelne cestujem z Nitry do Bratislavy. Mešká vždy rovnako a tak je škoda, že tam nemožno príjemne posedieť v nejakom podniku.