Moje libido patrí Československu

V deň, keď sa mal skončiť svet, zobudilo detektíva Steinera zvonenie mobilu Tesla Slush-o-Vice. Tú tehlu vyfasoval. Do hlavy mu búšil erárny tón, zvony na Dóme svätého Martina. Iné ako československé výrobky štátni zamestnanci používať nesmeli.

Zrak mu padol na Albánsku borovičku na nočnom stole. Chuť nápoja bola podobne rafinovaná ako jeho logo. Zostali mu bohaté zásoby z prohibície. Otvoril pravé oko a na monitore zbadal meno Marián Kotleba. Čas 5:23. Sakra, čo od neho tak skoro chce minister vnútra? Pokiaľ nevolá šéf obrany Žito 44, ešte vždy je dobre.

„Áno?“ zasipel Steiner.

„Okamžite do pgáce, stav ohgozenia. Je to hogšie ako v Kgásnohogskom podgadí!“

„Kde?“ opáčil detektív.

„Zabili Mečiaga.“

„On ešte žil?“

„Našťastie aj Klausa. O hodinu vo vile Tugendhat,“ oznámil Kotleba a zrušil ho.

michal hvorecky poviedka ceskoslovensko. shooty

Čítať ďalej

17. november: Čo by bolo keby

Ako by to asi dopadlo, keby už v novembri ´89 existoval Facebook? Na podujatie “Ideme zmeniť režim v tejto krajine” by sa prihlásilo 20 000 ľudí, ale na námestie by naozaj prišlo 200. V internetových diskusiách by organizátorom do sýtosti vynadali, vysmiali by ich, alebo by hneď dokázali, že to sú aj tak židia a vlastizradcovia a ide im iba o vlastný prospech. Nezvyčajná udalosť by pár dní živila statusy a blogy a potom by ju vystriedalo dačo iné, na čom sa dá pohádať lepšie a aktuálnejšie.

Veční frfloši by získali ďalší dôkaz, že aj tak mali vopred pravdu a dopadlo to presne tak zle, a vlastne ešte aj oveľa horšie, ako čakali. A väčšina by sa zhodla, že najlepšie je nič nerobiť a počkať, ako to celé dopadne, lebo človek tu aj tak nikdy nevie.

Snaživci sú beztak zo všetkých najhorší, stále chcú niečo nové a iné a o čo im vlastne ide? Navyše sa tu predsa vôbec nežije až tak zle, len keby keby tí drzí pseudo umelci a provokatéri platení z nepriateľských zdrojov stále nedráždili režim a nerušili by náš svätý pokoj. A potom by sa zrazu objavil nový vodca, ale vlastne zo starej školy, už osvedčený a rovnaký ako oni, vlastne jeden z nich. Ten by toto všetko povedal na plnú hubu a toho by vzápätí masovo zvolili a milovali by ho, nech by robil čokoľvek, a on by im vládol, až kým by nepomreli

Žiť s torzom a snívať o celku

Narodil som sa roku 1976 v Bratislave v ČSSR. Patrím do generácie Husákových detí, čo bol náš variant amerických baby boomers. Bol som proti rozdeleniu Československa, môj brat aj rodičia tiež a priatelia takisto. Lenže názor pätnásťročného chalana mocných nezaujímal, a ako som čoskoro zistil, problém nebol vo veku. Tým, ktorí republiku rozdelili, bol ukradnutý aj názor plnoletých občanov s volebným právom.

Referendum sa neuskutočnilo, pretože záporný výsledok bol vopred jasný. Rozpad svojej vlasti dodnes považujem za nechutný podvod politikov na občanoch a za hrubé porušenie ústavy.

Napriek tomu som v konečnom dôsledku rád, že som to zažil a že sa to stalo. Ten štát sa už nedal zachrániť, bol to stratený svet včerajška, bez stredu, bez jednotnej myšlienky. Snaha udržať by sa rovnala zachraňovaniu prízraku.

Celý proces ma dobre pripravil na praktiky, ktoré so sebou priniesol mafiánsky kapitalizmus a ten naše krajiny teraz spojuje oveľa pevnejšie ako kedysi federácia. To, čo sa u nás nazýva Gorila či PPP sa na západ od rieky Moravy volá Pražský dopravný podnik, David Rath, Pavel Bém a iks ďalších.

Čítať ďalej

List Vladimírovi Mečiarovi k narodeninám

Prečítal som si Klausov list Mečiarovi, išiel som sa vyšabliť a potom som ho upravil pre svoju krátku správu bývalému premiérovi k sedemdesiatke:

Vážený pán Vladimír Mečiar!

Poznal som Vás ako politika, ktorý nevie dodržať slovo. A to nebolo a nie je v českej a slovenskej politike výnimočné. Poznal som Vás ako ako človeka, ktorý sa nebojí riskovať a pokojne so svojimi komplicmi okradne krajinu o miliardový majetok a organizuje štátom objednané kriminálne činy, násilné útoky či dokonca vraždy.

Súčasne som Vás poznal ako štátnika, ktorý dokonale ovláda umenie klamať, manipulovať médiá a šíriť štátnu propagandu jedného názoru. Pre svoju zem a pre svoj národ ste nehľadali racionálne riešenia zásadných problémov. A to v dobe veľkých existenčných neistôt, ktoré väčšina občanov pociťuje dodnes, ale Vy a Vaša rodina a Vaši spojenci už dávno nie.

Vôbec ma neprekvapuje, že svoju sedemdesiatku oslavujete v blahobyte, spokojne a šťastne na slobode, a nie vo väzení, kam podľa mňa patríte. A vlastne ma ani nezaráža, keď Vám blahoželajú premiér slovenskej republiky aj český prezident – vo svojej podstate sa podobáte ako vajce vajcu. Vaša verzia mafiánskeho kapitalizmu sa zakorenila mimoriadne hlboko. Pri príležitosti Vášho životného jubilea Vám úprimne želám, nech Vás nesúdi len história.

Michal Hvorecký

V Bratislave, 26. júla 2012

Originál Klausovho listu Mečiarovi tu

Prečítajte si aj: Jedno slovenské klamstvo o Havlovi

Jedno slovenské klamstvo o Havlovi

Václav Havel to na Slovensku nikdy nemal ľahké. Zatiaľ čo v Čechách bol od konca 60. rokov do istej miery opozičnou osobnosťou, na východ od rieky Moravy zostával veľmi dlho prakticky neznámy. Aj kým sa ešte mohli, jeho hry sa tu sotva uvádzali, jeho samizdaty sa sem dostávali v mizivých počtoch kusov a slovenskí eštebáci ich poznali oveľa lepšie ako intelektuáli.

Prvý raz som jeho fotku videl na televíznej obrazovke v polovici osemdesiatych rokov, kde ho vykresľovali ako vlastizradcu, ktorého Západ rozmaznáva videorekordérmi, hi-fi vežami a astronomickými devízovými sumami. To znelo absurdne aj decku.

Čítať ďalej

Tvrdá zrážka s Nežnou revolúciou

V novembri 1989 som mal dvanásť rokov. O politike som, ako väčšina našich najvyšších predstaviteľov, nemal ani šajnu. Chodil som na osemročné gymnázium na bratislavskej Ulici Červenej armády. Naša trieda bol elitný experiment, ktorý sa biedne skončil po pedofilnom škandále, ututlanom Štátnou bezpečnosťou.

O politike sa v škole hovorilo, ako keď pán Robert Fico zájde medzi stredoškolákov – za zatvorenými dverami a bez svedkov. Našli sa aj výnimky.

Mama objavila list zo školského výletu v roku 1988, v ktorom citujem svoju obľúbenú učiteľku Yvonu Čížkovú: „Michal bude mať poriadok vo veciach až vtedy, keď v Československu nastane komunizmus, a to nebude nikdy.“ Tá žena s nami bežne hovorila slobodne, z ruskej literatúry prečítala všetko a vedela to aj sprostredkovať, zato sovietske plátky vyčleňovala na zber papiera.

Čítať ďalej