Čítanie obyvateľstva

Aj pri mojich dverách sa zastavila pani komisárka a zazvonila. Chvíľu sme sa rozprávali a potom mi oznámila, že neprejavujem dosť nadšenia a nebudem sčítaný. Odvetil som jej, že to by som naozaj nerád a odišiel som si do bytu čítať.

Týždeň chátrajúcich slovenských knižníc

Počas marcového Týždňa slovenských knižníc si často spomínam na množstvo knižníc v tejto krajine, ktoré som navštívil. Hoci niekde na mňa prišlo sedemdesiat a inde iba sedem ľudí, mám skoro na všetky podujatia silné spomienky.

Zažil som tam šialené, zvláštne aj zábavné veci. Raz mi vynadajú, inokedy ma chvália, dakde sú apatickí, voľakde zas nadšení a zvedaví. Jeden večer sa pre množstvo otázok nedostanem k predčítaniu, druhý nahlas prednesiem štvrtinu knihy.

Čítať ďalej

Chvála čitateľov. Poďakovanie.

Zriedkavo sa dnes chváli čítanie, preto tento text venujem vám, ktorí ste upreli zrak na tieto riadky. Milé čitateľky, milí čitatelia, predovšetkým vám patrí veľká vďaka za to, že ste. Podľa štatistík je vás totiž na svete čoraz menej.

Každý štvrtý pätnásťročný Európan má problém porozumieť tomu, čo si prečítal. Až štyridsaťpäť percent mladých ľudí vôbec nevyhľadáva knihy, čo je pre nás, ktorí radi čítame, dosť šokujúce číslo. Nepodceňujme tieto fakty a začnime to meniť od seba, pretože vieme, že máme čo ponúknuť – knihu, jeden z najcennejších vynálezov ľudstva.


Čítať ďalej

Len nešťastná láska

Veľa sa už povedalo o písaní kníh. Kto, kedy, prečo, ako často, ako dlho a v akej polohe píše… Menej sa hovorí o tom, aké to je knižku dokončiť. Cesare Pavese ten pocit prirovnal k „puške po výstrele, ktorá sa ešte chveje a dymí… pretože si vypálil nielen to, čo o sebe vieš, ale aj to, čo tušíš a predpokladáš.“

Som presvedčený, že každý autor má rád okamih, keď odovzdáva do tlačiarne novú zbierku poviedok či román. Keď som bol naposledy hotový s korektúrou rukopisu, pri východe z grafického štúdia som sa po rokoch stretol s jedným známym. Dozvedel som sa, že začal pôsobiť v biznise. Nasledoval zvyčajný rozhovor: „Čo robíš ty?“ spýtal sa ma.

„Ja píšem.“

„Ale čo robíš naozaj? Písať vie každý.“

„Ja iba píšem.“

„Fakt? Zvláštne. Ja som kedysi tiež… slohy a tak… Ale potom som začal robiť niečo ozajstné. Prácu. Chápeš?“

Tak trochu. V krajine, kde prezident nevie povedať bez papiera rozvité súvetie a väčšina moderátorov neovláda modernú spisovnú slovenčinu, ťažko očakávať úctu k písanému slovu či k jazyku vôbec.

Vo verejnosti pretrváva mýtus o slovenskom spisovateľovi ako arogantnom príživníkovi na štátnych dotáciach, izolovanom rojkovi, spoločenskom odpadlíkovi a lenivom povaľačovi, ktorý má pohárik tvrdého v ruke už o ôsmej ráno a hladinu dopĺňa až do neskorej noci. Žijeme v ére, keď byť ukrajinským stylistom a vyspať sa s moderátorom znamená získať okamžite viac mediálnej pozornosti ako všetci literáti jednej generácie dokopy.

Na každom rohu počujem vyznania lásky ku golfu alebo k pilatesovým cvičenia, až mám dojem, že sú to nové národné športy, ale vážne si neviem spomenúť, kedy som niekoho počul povedať, že miluje písanie a čítanie.

Ešte aj mnohí priatelia, s ktorými som si kedysi knižky vymieňal a diskutoval o nich, mi o dekádu neskôr hovoria: „Beletriu už nečítam. Som na ňu pristarý. Občas chytím do ruky literatúru faktu, odborné veci, ktoré potrebujem v práci. Romány číta manželka.“

Štatistiky potvrdzujú, že beletriu oveľa častejšie kupujú ženy. Som tridsaťjedenročný muž, a predsa si bez prózy neviem predstaviť život. Hltám jeden súčasný román za druhým a silnie vo mne presvedčenie, že svetová literárna scéna nikdy nebola pestrejšia a zaujímavejšia ako dnes.

books4601

S viacerými zahraničnými autormi sa zhodnem v tom, že k funkciám spisovateľa pribudla jedna staronová – propagovať čítanie kníh aj ich písanie, podobne ako v devätnástom storočí, keď aj na naše územie prenikli prvé distribúcie.

Ľudia, ktorí radi píšu a čítajú, si uvedomujú potrebu držať spolu. Nie náhodou vznikli v uplynulých rokoch toľké kluby čitateľov. Čitatelia si aj na webe porovnávajú rebríčky obľúbených titulov, vzájomne si odporúčajú to najlepšie z noviniek, radia si alebo hádajú.

Vynikajúce nové literárne časopisy založené mladými spisovateľmi, ako Der Freund v Nemecku alebo The Believer v USA, zasa odmietajú publikovať negatívne recenzie. Chvália a propagujú knihy, ktoré považujú za dobré, a o nevydarených sa radšej nezmieňujú, než aby ich zhadzovali.

Aj mne sa hŕba knižnej produkcie nepáči, ale vážim si každého, kto so svojím príbehom vyjde s kožou na trh. Nespomínam si, kedy ma naposledy nejaká poviedka alebo novela vyslovene naštvala, i keď bola akokoľvek slabá. Nahnevať sa dokážem len pri mimoliterárnych záležitostiach, ktoré scénu poškodzujú, ako keď si slovenský veľkopodnikateľ a kvázispisovateľ nielenže financuje vydania a promo svojich kníh, ale dokonca si zaplatil aj jedno kedysi dobré divadlo, aby uvádzalo jeho pseudohry.

Od nikoho som sa nenaučil toľko ako z kníh. Nič tak nerozvinulo moju obrazotvornosť ako romány. Ernesto Sabato napísal, že keď si prečítal Oblomova, mal dojem, že je to kniha o ľuďoch, ktorí žijú v Argentíne a ktorých denne stretával. Jediný rozdiel bol v tom, že hrdina pil ruský čaj, nie maté. Taký zážitok nijaké iné médium sprostredkovať nedokáže. Google za mikrosekundu vyhľadá a poskytne obsah hocijakej knižky, ale to je všetko, neprečíta ju za vás, ukráti vás o to najkrajšie.

Zabudli sme si pripomínať obrovskú moc kníh. Nepoznám väčší pôžitok ako ten, ktorý poskytuje literárne rozprávanie – len lásku, ktorá však tvorí základný prvok príbehov. Je to naozaj druh rozkoše, nepísať sám o sebe, ale vteliť sa do iných postáv a prežívať niečo spoločne s nimi. Je to súkromné zdokonaľovanie sa, rozvoj, sebapoznanie, ktoré zlepšuje kvalitu života.

Nedávno som pri vystúpení v rakúskom gymnáziu zistil, že nikto zo šesťdesiatich študentov nevedel, čo je a ako asi funguje knižné vydavateľstvo. Pri stretnutiach so stredoškolákmi sa mi bežne stáva, že väčšina nevlastní ani jednu knihu, rodičia im romány ani poviedky nekupujú a doma vôbec nemajú knižnicu. Podľa počtu herných konzol a mobilov usudzujem, že príčinou tohto stavu nebola chudoba.

Ak sa tínedžerom páči komiks, odporúčam im Chabonove Úžasné dobrodružstvá Kavaliera & Claya, ak ich baví hip-hop, tak Millerovho Prezydenta krokadýlů, ak sa radi boja, tak Kingovu Žiaru alebo Capoteho Chladnokrvne, pokiaľ chcú objavovať sex, Lawrencovho Milenca lady Chatterleyovej alebo Eugenidesove Samovraždy panien.

Pre úvod do popkultúry sa hodí Ecov Tajomný plameň kráľovny Loany a ak sa chystajú na coming out, tak im odvahu azda dodajú Sedarisov Naháč alebo zbierka poviedok Hlava-nehlava od Augustena Burroughsa. Pokiaľ mienia hlbšie pátrať po tajomstvách vlastnej minulosti a identity, radím román Austerlitz od W. G. Sebalda. A takto by sa dalo pokračovať donekonečna.

Román môže byť psychologická meditácia aj akčný triler, satirická autobiografia, filozofické podobenstvo i polyfonická textová symfónia. Čítanie je činnosť ako žiadna iná. A kedy sa skončí? Našťastie nikdy, pretože ako napísal Marcel Proust: „Dielo musí byť považované len za nešťastnú lásku, ktorá osudovo predznamenáva ďalšiu.“

Text vyšiel v knihe krátkych poviedok a fejtónov Pastiersky list.