Tao a Mao. Legenda o Bondym

V roku 1970 sa Československo naplno „normalizovalo“. Na všetkých pracoviskách, v továrňach aj na úradoch prebiehali previerky. Cenzurovala sa výučba, zakazovali sa knihy a časopisy, rušili sa divadlá, tisíce odporcov nového režimu stratili prácu a boli najrôznejšími, väčšinou nechutnými a mimoriadne zákernými spôsobmi prenasledovaní a šikanovaní. Slobodné a verejné prednášky sa už v Prahe nekonali takmer nikde – s výnimkou sanatória Bohnice.

Známa liečebňa pre psychicky chorých sa zhodou bizarných okolností stala jediným miestom v hlavnom meste ČSSR, kde sa zrodila séria pololegálnych podujatí o myšlienkových a duchovných smeroch západu i východu. Príznačné, že normálne myslenie sa už smelo prejaviť len v blázinci.

Čítať ďalej

Egonovi Bondymu k osemdesiatinám

Egona Bondyho, ktorý by 20. januára 2010 oslávil osemdesiate narodeniny, som spoznal ako osemnásťročný v Bratislave. Zoznámil som sa s ním v Moyzesovej sieni na koncerte avantgardného zoskupenia, ktorého líder deväťdesiat minút hrýzol klavír. Dnes chodievam hlavne na hudobné podujatia, kde sa na krídle hrá, čo je neklamný dôkaz, že starnem.

Bondy navrhol, aby sme ho s kamošom odprevadili domov k Laurinskej 21, kde býval. Neviem, kde som vtedy nabral odvahu, ale pri budove Právnickej fakulty som mu zarecitoval báseň, ktorú som mu venoval.

Čítať ďalej

Básně, nebo lejna?

Martin Machovec v A2 kritizuje film Tři sezóny v pekle, volně inspirováný knihou Egona Bondyho Prvních deset let.

Autoři se od přímého spojování s Bondym distancují. Ve filmu však zaznívají básníkovy verše a žádná recenze ho také nezapomene zmínit jako reálný předobraz hlavní postavy. Jakým způsobem je zde obraz tohoto totálního realisty pokřiven?

Neprocitnu tady, až na jiným světě

Bondyho Prvních deset let

Detstvo v socializme si pamätám

V stredu 25. februára 2009 je to už šesťdesiat rokov, čo sa „víťazný február“ slávil prvýkrát a presne dvadsať rokov, čo sa oslavoval naposledy. Ako podľa vás vníma naša spoločnosť éru komunizmu? Myslíte si, že útrapy, ktoré režim spôsobil, dnes ľudia zľahčujú?

Slovensko určite má veľký problém s historickou sklerózou. Minulosť u nás prakticky nie je téma verejného života.

Najmä politici často zneužívajú názor, že neexistuje len jedna história, ale mnoho rovnocenných histórií, čiže vysvetlení rôznych udalostí. To im slúži na zľahčovanie zločinov z celkom nedávnych dejín, aj z obdobia stalinizmu či reálneho socializmu.

Kolektívne zlé svedomie problém vytesňuje, ale v zlomových situáciách a rozhodnutiach sa vždy vracia.

Myslíte si, ze zhovievavo sa na komunizmus pozerá len najmladšia generácia, ktorá ho prakticky nezažila, alebo že už na hrôzy komunizmu zabúdajú aj tí, ktorí túto éru zažili?

Nedá sa to zovšeobecniť. Považujem za hrubú chybu vlády, ktorá sa označuje ako sociálno-demokratická a národná, že permanentne zľahčuje zločiny totalitného režimu na Slovensku. Vtedy sa u nás žilo neporovnateľne horšie ako dnes.

Treba si pripomínať tie zlé, ale aj tie dobré stránky a predovšetkým sa z nich poučiť. Som veľkým fanúšikom francúzskeho historika Jacquesa Le Goffa, podľa ktorého by mal dejepis od prvej triedy patriť k hlavným školským predmetom ako materinský jazyk alebo matematika.

Prečo maju ľudia tendenciu zľahčovať éru totality? Je to
nostalgiou? Keď porovnáte obdobie komunistickej totality s dviadsiatimi rokmi kapitalizmu, vidíte na starom režime nejaké svetlé stránky?

Pozitívne stránky totalitného režimu sú bezpochyby kontroverzná téma, ale to neznamená, že neboli. Predovšetkým 60. roky ukázali, že ľavicová forma politického a ekonomického režimu môže fungovať do istej miery úspešne a prispieť k výraznému rozvoju spoločnosti aj kultúry.

Hlavným problémom Československa však bola nesloboda. Krajinu zničil prístup Sovietskeho zväzu, ktorý v 50. a 70. rokoch hraničil so štátnym terorizmom. Napriek katastrofálnym podmienkam vznikali mnohé prvotriedne umelecké diela alebo vedecké objavy, preložil sa skoro celý kánon svetovej literatúry, vzdelanie dosiahlo významnú kvalitu. Nemali by sme odsudzovať všetko bez rozdielu, ale skôr vytriediť to kvalitné a trvácne.

V románe Eskorta ste opísali detstvo hrdinu u rodičov z prostredia disentu. Socialistické „kulisy“ Bratislavy sú v knihe pochmúrne. Je to obraz mesta, ako si ho pamätáte z mladosti? Mali ste nejaké reakcie od staršej generácie? Súhlasili s vašim pohľadom na tú dobu?

Prvá časť Eskorty vzbudila naozaj veľa ohlasov, dostal som desiatky pochvalných aj pobúrených emailov, nadšene i odsudzujúco ju hodnotili kritici. Ľudí taký pohľad na detstvo v reálnom socializme prekvapil, pretože u nás dovtedy nebol literárne spracovaný. Pre anti-ostalgiu som sa rozhodol zámerne. Už mi prekážalo zľahčovanie a lacný sentiment. Bola to temná a drsná doba, ak ste nekráčali s režimom.

Môj hrdina vyrastá medzi príslušníkmi sexuálnej menšiny, ktorá bola tabuizovaná a tvrdo trestaná. V Československu žilo štyridsaťtisíc utajených otcov-gejov, ktorí si zakladali rodiny, aby sa vyhli prenasledovaniu. Príbeh je literárny, vymyslený, ale postavený na historických rešeršoch a rozprávaní disidentov, napríklad môjho priateľa Egona Bondyho.

Čo éra komunizmu najlepšie dala a čo najhoršie vzala vám, ako príslušníkovi generácie, ktorá bývalý režim zažila len ako dieťa?

Mne, našťastie, vzala málo. Mal som iba trinásť rokov, keď prišla Nežná revolúcia. Napriek tomu si z detstva pamätám prekvapivo veľa detailov a určite z nich ešte budem čerpať. Dnes som rád, že som zažil oba režimy, tá skúsenosť ma mnohému naučila a myslím si, že aj preto som si za svoje povolanie zvolil písanie.

Nemá zmysel spätne rojčiť, čo by bolo keby, ale zamerať sa na to, čo môže urobiť teraz každý z nás pre to, aby sa na Slovensku žilo lepšie.

Otázky kládol Milan Čupka, reportér denníka Pravda.

K téme: Časy hojnosti sa skončili

Úryvok z románu Eskorta

juraj_michal_hvoreckyJuraj Hvorecký a Michal Hvorecký, Československo, 1979

O troch literárnych úmrtiach

Je mi smutno, že musím písanie na svoj vynovený web začať textom o úmrtiach troch odlišných spisovateľov. Zatiaľ som mal, našťastie, len málo príležitostí vyskúšať si, aký ťažký žáner je nekrológ. Naposledy, keď zomrel Egon Bondy, ktorý zásadne ovplyvnil môj život aj moje písanie.

Dielo Milana Rúfusa poznám, paradoxne, zo všetkých troch najmenej, pretože som si k nemu zatiaľ nedokázal naplno nájsť cestu. Rád čítam Mandeľštama, Pasternaka, Skácela, Celana, Lowella, Plathovú či Mayröckerovú, ale Rúfus ma dosiaľ neoslovil tak, ako títo básnici a poetky. Spoznal som jeho rané básne, aj tie najnovšie, aj niekoľko politických. Nepovažujem sa však za znalcu poézie, a už vôbec nie Rúfusovej, preto keď mi v deň jeho smrti zatelefonovali z jedného denníka, aby som povedal svoje stanovisko k jeho dielu, slušne som odmietol s tým, že určite nájdu kompetentnejších.

Preto ma zarazilo, keď novinár Štefan Hríb práve vtedy v rádiu povedal svoje nešťastné vyjadrenie, že Rúfus „robil blbosti“. Nejde iba o nepísané pravidlo, že o mŕtvych sa v prvých dňoch po smrti hovorí len neutrálne alebo dobre (čo platilo napríklad aj pre Jörga Haidera v Rakúsku). Ide skôr o to, že Štefan mnohokrát verejne vyhlásil, že beletriu ani poéziu vôbec nečíta, a to dokonca s istou hrdosťou, hoci vo väčšine krajín by to pre moderátora relácií, kde sa často preberajú kultúrne témy, znamenalo blamáž.

V slobodnej krajine má každý právo vyjadriť akýkoľvek názor, ak tým neporušuje zákony. No hodnotiť autora, ktorého dielo som nečítal, je obrovská chyba. Zároveň sa však obávam, že falošné pochlebovanie, ktoré sa teraz na Rúfusove dielo valí zo všetkých strán, a dokonca aj z politických kruhov, mu môže skôr uškodiť, ako pomôcť.

Som zvedavý, či ma Rúfusove tvorba ešte niekedy nadchne tak, že sa od nej nebudem vedieť odtrhnúť. Niektoré jeho verše majú obrovskú silu a naznačujú, že k poznaniu zmyslu sveta sa možno dá predsa len dostať aj prostredníctvom slov: „Počíta svoje dni / a slovám z dlaní zobe./ Čím viac je potrebný,/ tým zbytočnejší dobe.“

rufus
Hádam ani nemôže byť od Rúfusa odlišnejší autor ako John Updike, ktorý zomrel 28. januára 2009. Prekvapilo ma, aké mlčanie pri tejto obrovskej strate obostrelo naše médiá, hoci dielo tohto amerického literárneho velikána je prekvapivo pomerne hojne zastúpené aj v slovenských a českých, navyše zväčša veľmi kvalitných prekladoch. Čítal som ho intenzívne, s nesmiernym pôžitkom a stále sa od neho veľa učím: Dvojice, Kentaur, Vezmi si ma, Čarodejnice z Eastwicku, Hľadaj moju tvár a celkom nedávno román Terorista (i keď ten ma svojou prehnanou vážnosťou, politickou korektnosťou a štylistickým manierizmom sklamal).

Updike svojím lyrickým realizmom dopodrobna mapoval modernú Ameriku a bez preháňania geniálne zvládal pravidlá najrôznejších žánrov. Nezabudnuteľné postavy a silné príbehy chrlil ako asi nijaký iný veľký rozprávač jeho generácie v USA. Zanechal nesmierne rozsiahle dielo a už sa teším na jeho ďalšie objavovanie.

updike

Vôbec ma neprekvapí, ak meno Štefan Huslica čítate prvýkrát, hoci išlo o jeden z najväčších talentov mladej slovenskej literatúry za uplynulé desaťročie. Huslica písal fantastiku, vyhral aj súťaž Cena Gustáva Reussa a dostal sa do viacerých zborníkov. Jeho jediná zbierka poviedok Niekedy vyšla roku 2004, žiaľ, v malom vydavateľstve, ktoré knihu nedostalo k širšiemu publiku. Keďže išlo o žánrový titul, naša akademická literárna kritika ho, ako býva jej zvykom, celkom odignorovala, hoci išlo o mimoriadne výrazný a zrelý debut.

Jeho poviedka Tri farby je najlepším krátkym literárnym spracovaním slovensko-maďarských vzťahov, aké som čítal. Už som ju viackrát navrhol do domácich aj zahraničných antológií a dúfam, že sa na ňu nezabudne. Navyše citlivo a kreatívne spracúva motív homosexuality, ktorý v slovenskom písaní zostáva viac-menej tabu. Viaceré Huslicove poviedky svedčili o mimoriadnom prozaickom talente a o zmysle pre silný nápad aj humor.

stefan-huslica

Nebol to typ autora, ktorý bez písania nemôže žiť, písal pomerne málo a v profesionálnom živote dosahoval úspechy ako obchodník. Bol som presvedčený, že jeho čas ešte príde, možno o pár rokov, alebo desaťročí, ale jeho nadanie sa raz prejaví. 17. decembra 2008 Štefan Huslica dobrovoľne opustil tento svet. Mal tridsaťštyri rokov.
Česť pamiatke týchto troch spisovateľov!