V stredu 25. februára 2009 je to už šesťdesiat rokov, čo sa „víťazný február“ slávil prvýkrát a presne dvadsať rokov, čo sa oslavoval naposledy. Ako podľa vás vníma naša spoločnosť éru komunizmu? Myslíte si, že útrapy, ktoré režim spôsobil, dnes ľudia zľahčujú?

Slovensko určite má veľký problém s historickou sklerózou. Minulosť u nás prakticky nie je téma verejného života.

Najmä politici často zneužívajú názor, že neexistuje len jedna história, ale mnoho rovnocenných histórií, čiže vysvetlení rôznych udalostí. To im slúži na zľahčovanie zločinov z celkom nedávnych dejín, aj z obdobia stalinizmu či reálneho socializmu.

Kolektívne zlé svedomie problém vytesňuje, ale v zlomových situáciách a rozhodnutiach sa vždy vracia.

Myslíte si, ze zhovievavo sa na komunizmus pozerá len najmladšia generácia, ktorá ho prakticky nezažila, alebo že už na hrôzy komunizmu zabúdajú aj tí, ktorí túto éru zažili?

Nedá sa to zovšeobecniť. Považujem za hrubú chybu vlády, ktorá sa označuje ako sociálno-demokratická a národná, že permanentne zľahčuje zločiny totalitného režimu na Slovensku. Vtedy sa u nás žilo neporovnateľne horšie ako dnes.

Treba si pripomínať tie zlé, ale aj tie dobré stránky a predovšetkým sa z nich poučiť. Som veľkým fanúšikom francúzskeho historika Jacquesa Le Goffa, podľa ktorého by mal dejepis od prvej triedy patriť k hlavným školským predmetom ako materinský jazyk alebo matematika.

Prečo maju ľudia tendenciu zľahčovať éru totality? Je to
nostalgiou? Keď porovnáte obdobie komunistickej totality s dviadsiatimi rokmi kapitalizmu, vidíte na starom režime nejaké svetlé stránky?

Pozitívne stránky totalitného režimu sú bezpochyby kontroverzná téma, ale to neznamená, že neboli. Predovšetkým 60. roky ukázali, že ľavicová forma politického a ekonomického režimu môže fungovať do istej miery úspešne a prispieť k výraznému rozvoju spoločnosti aj kultúry.

Hlavným problémom Československa však bola nesloboda. Krajinu zničil prístup Sovietskeho zväzu, ktorý v 50. a 70. rokoch hraničil so štátnym terorizmom. Napriek katastrofálnym podmienkam vznikali mnohé prvotriedne umelecké diela alebo vedecké objavy, preložil sa skoro celý kánon svetovej literatúry, vzdelanie dosiahlo významnú kvalitu. Nemali by sme odsudzovať všetko bez rozdielu, ale skôr vytriediť to kvalitné a trvácne.

V románe Eskorta ste opísali detstvo hrdinu u rodičov z prostredia disentu. Socialistické „kulisy“ Bratislavy sú v knihe pochmúrne. Je to obraz mesta, ako si ho pamätáte z mladosti? Mali ste nejaké reakcie od staršej generácie? Súhlasili s vašim pohľadom na tú dobu?

Prvá časť Eskorty vzbudila naozaj veľa ohlasov, dostal som desiatky pochvalných aj pobúrených emailov, nadšene i odsudzujúco ju hodnotili kritici. Ľudí taký pohľad na detstvo v reálnom socializme prekvapil, pretože u nás dovtedy nebol literárne spracovaný. Pre anti-ostalgiu som sa rozhodol zámerne. Už mi prekážalo zľahčovanie a lacný sentiment. Bola to temná a drsná doba, ak ste nekráčali s režimom.

Môj hrdina vyrastá medzi príslušníkmi sexuálnej menšiny, ktorá bola tabuizovaná a tvrdo trestaná. V Československu žilo štyridsaťtisíc utajených otcov-gejov, ktorí si zakladali rodiny, aby sa vyhli prenasledovaniu. Príbeh je literárny, vymyslený, ale postavený na historických rešeršoch a rozprávaní disidentov, napríklad môjho priateľa Egona Bondyho.

Čo éra komunizmu najlepšie dala a čo najhoršie vzala vám, ako príslušníkovi generácie, ktorá bývalý režim zažila len ako dieťa?

Mne, našťastie, vzala málo. Mal som iba trinásť rokov, keď prišla Nežná revolúcia. Napriek tomu si z detstva pamätám prekvapivo veľa detailov a určite z nich ešte budem čerpať. Dnes som rád, že som zažil oba režimy, tá skúsenosť ma mnohému naučila a myslím si, že aj preto som si za svoje povolanie zvolil písanie.

Nemá zmysel spätne rojčiť, čo by bolo keby, ale zamerať sa na to, čo môže urobiť teraz každý z nás pre to, aby sa na Slovensku žilo lepšie.

Otázky kládol Milan Čupka, reportér denníka Pravda.

K téme: Časy hojnosti sa skončili

Úryvok z románu Eskorta

Juraj Hvorecký a Michal Hvorecký, Československo, 1979