Ak niekomu chýba inšpirácia, tak odporúčam sledovať, ako sa politici zaoberajú umením. Podľa poslanca Dušana Jarjabka by mali speváci, hudobníci na dychové nástroje a tanečníci dostávať mesačný štátny príspevok. Samozrejme, iba ak pôsobili v inštitúciach zriadených Ministerstvom kultúry.

Ostatní tvorcovia, takpovediac „nezriadení“, nevykonávajú „extrémne náročné povolania, vyžadujúce okrem talentu a príslušného odborného vzdelania i dokonalý zdravotný stav.“

Poslanec nechce, aby osobnosti tanca a spevu odchádzali do iných povolaní alebo do zahraničia. O výtvarníkoch, literátoch, prekladateľoch či filmároch sa nezmienil, hoci tieto umelecké sféry zažívajú nemenej prudký úbytok talentov. Čuduje sa niekto?

V slovenských mestách mi po dvoch vystúpeniach v jeden deň organizátori skľúčene oznámia, že mi môžu preplatiť skoro celé cestovné. Keď sa ma študenti pýtajú, aké to je venovať sa výlučne literatúre, odporúčam im prečítať si Kafkovho Umelca hladovky.

Jarjabek nechtiac priznal, že umelci „nemajú dôstojný život“. Popri hladových dolinách by sa mohlo hovoriť o hladových ateliéroch, galériach či neštátnych divadlách. Ak chudoba naozaj cti netratí, tešme sa na generáciu mimoriadne čestných tvorcov.

A česť – tá patrí aj výnimkám. Jeden z najspokojnejších umelcov krajiny je bezpochy štátny tajomník ministerstva vnútra Vladimír Čečot. Pardon, profesor Čečot (SNS).

O tomto absolventovi vysokej školy Zboru národnej bezpečnosti v minulosti parlament rozhodol, že nemá vzdelanie na ústavného sudcu. Prezident ho vymenoval za profesora v odbore „bezpečnostné služby“, ktorý sa v jeho životopise zmenil na „trestné právo“.

Má zhruba päť zamestnaní na plný úväzok, no určite ich zvláda. Od privatizácie kúpeľov Sliač, kde pôsobil ako právny zástupca, o jeho šikovnosti a charaktere nepochybuje nikto.

Teraz mieni pre štát získať späť kultúrne dedičstvo z Maďarska, pretože bez neho sa „ťažko vedecky skúma história Slovenska“.  Asi by rád vzdelával vedenie vlastnej strany, ktoré netuší, akú úlohu zohrali v dejinách napríklad Hlinkove gardy.

Čečot chce pre svoj zámer využiť tzv. inštitút dobrých mravov, ktoré sú mu odjakživa vlastné. Preukázal ich poľovačkami aj na takých krásnych miestach v našich horách, kde to zákon zakazuje. Jeho bývalá manželka bola viackrát hospitalizovaná po bitkách a týraní. Raz o nej verejne povedal, že ju ktosi „osral“.

Tento kultúrny muž je kandidátom do Európskeho parlamentu. Naspieval volebnú hymnu, ktorá znie, akoby sa opitý Drupi zrazil s Drišľakom v pochybnom bare na chorvátskej pláži: „K tebe, bože, ruky spínam – nech v nás žije domovina!“

Obal vyzerá ako zalomený v roku 1993 v Coreli. Estéti zvlášť ocenia orla, ktorý pristál na O, citlivú typografiu a originálne logo nahrávacej spoločnosti. Pozornosť si zaslúžia aj noty, ktoré sa rozmazane rinú popri fujare. Predpokladám, že grafický dizajnér takisto vyštudoval vysokú policajnú.

Ján Slota cédečko pokrstil „čečotovicou“ a vyjadril presvedčenie, že „pesničkou oslovíme široké masy slovenského národa.“ Najsmutnejšie je, že má zrejme pravdu.

Prečítajte si aj: Kam ideš, Ježiš? Do Prešova, bude fanta!