Netajím, že ma vždy úprimne dojme, keď sa niektorý politik z ničoho nič nadchne pre umenie. Legendárnou sa stala návšteva Jána Ľuptáka v Múzeu moderného umenia Andyho Warhola v Medzilaborciach, ktorá poslanca inšpirovala k hlbokým úvahám o zatekaní galerijnej strechy.

Aj verejná recitácia slovenskej romantickej poézie v podaní bývalého premiéra Vladimíra Mečiara zanechala trvalý zážitok v mojom rozorvanom vnútri.

Terajší predseda vlády Robert Fico zasa číta zbojnícke dobrodružné príbehy tak náruživo, že sa dokonca stotožnil s hlavným hrdinom Jurajom Jánošíkom. Zásluhou vládnej výzvy na podporu vlasteneckej kultúry je zo mňa každý deň trochu starší Slovák a doslova fyzicky cítim, ako je moja národná identita bytostne spojená s moravianskom Venušou.

Ledva som sa ubránil slzám, keď sa poslanci nedávno v parlamente masovo vyznávali z lásky ku knihám a žiadali znižovanie ich cien (hoci v západnej Európe, kde stoja trikrát viac, sa momentálne diskutuje o ich nevyhnutnom zvyšovaní). Jednoducho, je to krásny pocit žiť v krajine, kde politici tak intenzívne a radi sledujú dianie na poli staršieho aj súčasného umenia a literatúry.

Preto ma mimoriadne potešilo, keď som sa dozvedel, že záujem bratislavského právnika a veľkopodnikateľa Pavla Hagyariho sa najnovšie sústredí na monumentálne sochárstvo. Nejde o prvý kontakt prešovského primátora s múzami.

O jeho láske k literatúre science fiction sa dobre vie, odkedy v Prešove prebehla jeho kampaň pred komunálnymi voľbami. Politik ju poňal ako čarovnú rozprávku a do jej košatého deja zahrnul príchod investorov, diaľničný obchvat, operetu, soľné kúpele, letisko pre civilné lietadlá, aquapark, výstavbu lacných nájomných bytov, cestovanie pre starších zadarmo a bezplatný odvoz odpadu.

Odvtedy však ubehol istý čas a primátor na svoj veľkolepý fantastický príbeh, žiaľ, očividne zabudol, hoci sága by si žiadala nejedno rozuzlenie. Lenže umelecký vkus je výsostne subjektívny a neraz premenlivý, preto považujem primátorov obrat k vizuálnemu umeniu za zvlášť pozoruhodný.

Hagyari sa podujal postaviť najvyššiu sochu Ježiša Krista na svete, ktorá by mala v Prešove, na pahorku neďaleko Kalvárie, vyrásť do konca roku 2010. Autorom skulptúry bude zrejme Martin Pala, primátorov „dobrý osobný priateľ“.

Medzi doterajšie vrcholné diela tohto sochára patrí bronzová tabuľa venovaná vzniku iniciatívy Za zvrchované Slovensko v Čadci, ktorej krásu na slávnostnom otvorení vychválila aj známa umenovedkyňa Anna Belousovová.

„Aj v Paríži bola obrovská polemika okolo výstavby Eiffelovej veže. Dnes je symbolom mesta i celého Francúzska,“ vysvetlil Hagyari. Porovnávať Martina Pala a Gustava Eiffela je celkom legitímne, diela oboch tvorcov sú vo svete približne rovnako známe, i keď Palove asi predsa len o niečo viac.

Na projekte ma poburuje iba rozmer Krista. Dotyčný bude merať tridsaťtri metrov, pretože toľko rokov sa dožil a Hagyari to považuje za „európske až svetové parametre“.

Veľkosť v umení odborníci len zriedkavo považujú za nejakú hodnotu samu o sebe. Ani hrubý román nie je automaticky lepší ako tenký, a podobné je to aj s dĺžkou filmu či divadelnej hry.

No čo tam po estetických kánonoch a kategóriách – mne sa socha vidí v každom prípade škandalózne malá! Úbohý Ježiš si v Judei toľko vytrpel a v Prešove mu postavia takú miniatúrnu sošku!? – i keď, uznávam, „viditeľnú aj z nového diaľničného obchvatu a zo všetkých svetových strán“.

(Zriadenie mestskej galérie v Prešove v budove bývalej Caraffovej väznice, ktorej rekonštrukcia by stála päť miliónov slovenských korún, sa odložilo na neurčito.)

„Pane, my nevieme ani to, kam ideš, ako by sme potom mohli poznať cestu?“ pýtal sa kedysi dávno Tomáš svojho učiteľa Ježiša.

Šoféri kamiónov v okolí Prešova si onedlho takú otázku nebudú musieť klásť. Už sa teším, ako sa budem rútiť po ešte čerstvej, hladkej vozovke a kochať sa pohľadom na železobetónový monument za pätnásť miliónov. Dúfam, že sa nezahľadím pridlho, pretože by som mohol havarovať a tým by som asi Ježiša nepotešil.

Za každý rok Kristovho života by som navrhoval aspoň sto metrov sochy. Čo sto, rovno kilometer! Vyzývam na tridsaťtrikilometrový landart viditeľný aj z obežnej dráhy. Alebo odporúčam inšpirovať sa érou obrazoborectva, keď sa Kristus stvárňovať nesmel, a v duchu vynaliezavej tradície ho znázorniť ako baránka.

Verejne sľubujem, že ak nad Prešovom postavia gigantickú ovcu, tak v ancuku na vernisáži ancicvanci zahutorim oslavnú reč plnú citátov od Ďeridu. To bude fanta! Amencma.

Text vyšiel v knihe krátkych poviedok a fejtónov Pastiersky list.