Prvé spomienky sa mi spájajú s hudbou. Asi všetko, čo robím, silno ovplyvnila moja rodina, ktorú tvoria vyvážene vedci a hudobníci. Môj strýko pôsobil ako prvý trumpetista vo filharmónii, moji bratranci hrali na husle, na flautu a na klavír. Aj mnohí ďalší príbuzní muzicírovali, niektorí aj profesionálne.

Koncertné sály a nástroje som čiastočne poznal od malička. No ako pri väčšine ostatných vecí, aj dnešnú vášeň k počúvaniu hudby som si vypestoval sám a až oveľa neskôr. Vtedy mi to celé pripadalo trocha vynútené autoritami, a možno aj preto sa mi to občas protivilo.

Mám v umení rád priepustné hranice. Som typ človeka, ktorý ide rovnako rád do techno klubu ako do sály filharmónie, podobne ako rád čítam súčasných autorov, ale aj stredovekú prózu. Nepáči sa mi lineárne chápanie vývoja kultúry, bližší mi je pohľad na hudobné, dramatické či literárne texty ako obrovskú funkčnú databázu, ktorá je živá a prístupná pre záujemcov a používateľov, či už na samplovanie, citovanie, remixovanie – jednoducho, je to podľa mňa materiál, s ktorým sa dá vždy znova pracovať. Sám to vo svojich prózach niekedy robím.

Možno to vyznie zvláštne, ale najväčší vplyv na to, kým som sa stal, mala začiatkom 90. rokov tanečná scéna, najmä house music. Bol som vtedy tínedžer a tá radikálna, repetitívna hudba, to nové hnutie, vtedy undergroundové, mi dodalo odvahu písať tak, ako som chcel.

Bolo to prvý raz, keď som začul hlas svojej generácie, odchovanej v mediálnom svete, tvorbu ľudí, ktorí žijú obklopení technológiami a novými komunikačnými prostriedkami. Čiastočne som určite vnímal len ilúziu, ale aj tá sa mi videla dôležitá. Bol to rovnaký svet odcudzenia, aký som vtedy poznal na vlastnej koži.

Neskôr, počas štúdia estetiky, ma veľmi ovplynili skladatelia a teoretici Jozef Cseres a Július Fujak, ktorí mi povestne otvorili uši pre úplne novú hudbu, najmä pre tú súčasnú, a za veľa im vďačím.

V roku 2000 som spolu s Tiborom Holodom, dídžejom a  dramaturgom, založil hudobný festival Wilsonic, ktorý sa spočiatku špecializoval najmä na ambient a modernú elektronickú hudbu. Prvé tri ročníky sme robili spolu, potom som od projektu odišiel, pretože mi časová zaneprázdnenosť už neumožňovala venovať sa mu naplno. Dnes funkčnému a úspešnému festivalu občas pomáham ako autor písaním tlačových správ a profilov účinkujúcich, alebo propagáciou v médiách. Som jeho najväčší fanúšik.

Vo svojom prehrávači rád miešam žánre. Bežne sa tam v priebehu dňa vystriedajú Antony & The Johnsons, Gang Gang Dance, Edgar Varese a Laurie Anderson. No priznám sa, jeden hudobný žáner začínam v uplynulých rokoch vyzdvihovať – operu. Má obrovskú budúcnosť a fascinuje ma čoraz viac.

Pred dvma rokmi som v Hamburgu videl Monteverdiho Orfea vo veľmi nekonvenčnej réžii. Antickí hrdinovia boli ľuďmi dneška, ktorí sa hrali doslova každý na svojom piesočku a v smútku cynicky nešetrili nikoho, členov komorného orchestra nevynímajúc. Na pódiu stál dokonca aj elektrický gitarista s pohybmi hodnými divokého punkera. Pritom všetky noty zostali pôvodné.

Hoci tým udivujem mnohých vo svojom okolí, nehanbím sa povedať, že mám veľmi rád opery Richarda Wagnera. Dokonca som v Nemecku trocha putoval po jeho stopách a chystám sa na to aj naďalej. Mojim snom je zažiť raz festival v Bayreuthe, no zatiaľ je to pre mňa finančne neprístupné. Ešte stále jeho dielo objavujem, určite to potrvá riadne dlho, a zakaždým sa spoľahlivo dostavuje fascinácia a katarzia.

Do bratislavskej opery chodievam iba počúvať, pozerať sa, žiaľ, väčšinou nie je veľmi na čo. Udalosťou sezóny, a oprávnene, bolo, keď nemecký režisér uviedol kópiu svojho predstavenia Eugena Onegina spred trinástich rokov z Lipska. No aby som nebol nespravodlivý, napríklad Rusalka a Alcina v repertoári boli bez komplexov porovnateľné s tým najlepším, čo som videl na európskych javiskách.

Asi aj ľudia s obrovskými archívmi cédečiek určite majú niektoré najmilšie, ktoré počúvajú častejšie než ostatné. U mňa sú to, pokiaľ ide o modernú klasiku, rozhodne Olivier Messiaen: Kvarteto pre koniec času a Henryk Górecki: 3. Symfónia smutných piesní. A z popu Nick Drake, Patti Smith, CocoRosie, The Smiths, Arcade Fire, John Cale, Squarepusher, This Mortal Coil alebo Stephen Malkmus.

Romain Rolland v roku 1905 v článku Francúzska hudba a nemecká hudba napísal: “Nemyslím si, že by bolo pre umenie horšie nešťastie než neusmernený nadbytok umenia… Je úžasné rozšírenie hudobnej kultúry v Nemecku za posledné storočie úmerné umeleckej tvorbe? … Hudobné Nemecko sa už-už topí v záplave hudby.”

O sto rokov neskôr je ešte oveľa ťažšie udržovať si v množstve nových nahrávok prehľad. Ale nestresujem sa, jednoducho počúvam hudbu, ktorú mám rád a ktorá ma inšpiruje.

Presnejšie ten zážitok vyjadril Augustín vo svojich Vyznaniach:  „Kolíšem medzi nebezpečnou zmyslovou slasťou a vyskúšaným blahodarným pôsobením.“