Zobral som 6-ročného synovca na rodinný koncert do filharmónie. Milo ma prekvapila plná Reduta. Warchalovci hrali Vivaldiho a Piazzollu. Nabudúce beriem aj svojho už skoro dvojročného syna, pretože sa tam zišlo veľa jeho rovesníkov.

Deťom treba dať čím skôr šancu, aby sa naučili, že hudba netrvá iba tri minúty, nevzniká len teraz a na počítačoch, a že úspechy môže mať aj niekto iný ako uškriekané striptérky a nadávajúce hlavohrude. Deti vytvárali živé zvuky, a vôbec nerušili, naopak, dotvárali akustickú kulisu a reagovali na orchester. Pozorovať ich spontánne vnímanie umenia bol zážitok.

Hrobové ticho v koncertných sálach je novodobý výmysel snobov. Väčšina starej hudby sa premiérovo hrala pri jedení a rozhovoroch. Je cenné, že rodičia takúto príležitosť majú a prospelo by ich viac. Tlak na dnešné deti je obrovský a neporovnateľný s tým, čo som prežíval ja.

My sme zohnali prvý čiernobiely televízor, keď som mal sedem rokov a vtedy vysielali jednu krátku rozprávku denne. Teraz beží dvadsať amerických a ázijských detských TV programov nonstop, no skôr než príbehy na poučenie a pobavenie sú to nekonečné reklamné spoty. Kedysi sa rozvíjala fantázia, dnes hlavne konzumné návyky. Odolať tlaku povrchnej väčšiny je ťažké. Publikum filharmónie starne. O to lepšie, keď môže najmladšia generácia za symbolické vstupné zažívať, že nie na všetkých masových podujatiach sa reve Slovenskóó!

Prečítajte si aj: Ak vám v živote chýba krása