10 najhorších knižných obálok roku 2012

Prezeral som si v decembri, čo sa toho roku vydávalo, čo sa kupovalo a čo sa najviac páčilo kritikom a čitateľom. Náš knižný trh sa v uplynulých rokoch radikálne zmenil a prevažne k lepšiemu. Samozrejme, trápia nás chronickí neplatiči aj pseudointelektuálny snobizmus. No celkový trend je pozitívny.

Knižný trh konečne nelamentuje, že nie je televíziou, ale maká na tom, aby z toho urobil svoju výhodu. Kníhkupectvá pred Vianocami praskali vo švíkoch, vydavatelia aj distribúcie hlásili rekordné tržby.

Ale niečo sa mení len veľmi pomaly, alebo vôbec – slovenský knižný dizajn. Pred pár dňami som v Gazete Wyborczej čítal dobrý článok o tom, prečo najlepšie poľské knihy roka ani zďaleka nevyzerajú najlepšie (link ani za svet neviem nájsť, ale určite sa zjaví vo fóre). Vyšla aj lamentácia o konzervatívnych nemeckých obálkach a o strachu urobiť zmenu.

Pritom u nás je to o dve úrovne horšie, ale prakticky sa o tom nediskutuje. O to väčšia vďaka aktivitám, ako stretnutie združenia Asil v Piešťanoch, kde však účastníci dospeli len k tomu, že medzi vydavateľstvami a grafikmi, ilustrátormi a typografmi zíva priepasť. Ak profesionálom prácu vôbec ponúknu, tak je katastrofálne “zaplatená” a navyše neskôr v tlačiarni lacnotou (nekvalitný papier, zlá väzba) ešte aj sfušovaná.

Naša miniatúrna krajina má prekvapivo bohaté dejiny tvorby písma. Ale pri pohľade na fonty, ktoré sa objavujú na obálkach slovenských kníh, má Martin Benka na Martinskom národnom cintoríne iste chuť odsunúť náhrobný kameň a vyraziť s dobre nabrúsenou kosou tentoraz nie na liptovskú lúku, ale do kancelárie „grafickej dizajnérky“ – rozumej bývalej sekretárky, ktorá vie pekne pracovať vo Worde a bola už aj na kurze Corelu a okrem toho dokáže šikovne variť kávu a inak zaopatriť pána riaditeľa, ktorý to tam celé sprivatizoval za korunu a tomu, ako má kniha vyzerať, rozumie už od roku 1969.

Písmo Petra Biľaka vidím všade na viedenskom letisku, ale ja by som rád niekedy aj v slovenskej knihe. „To si nemôžeme dovoliť!“ počujem neustále. „My len tuná, to, čo je zadarmo, napríklad Arial, alebo čo sa dá stiahnuť…“

Preto som zostavil rebríček toho najhoršieho, čo som z hľadiska dizajnu na pultoch kníhkupectiev toho roku našiel. Niektorí už viete, že mi lezú na nervy slovenské kamarádšafty, preto zatnem aj do vlastných radov a bude to bolieť.

10. Zvláštna cena za typografiu.

martina monosova klise

Čítať ďalej

Reklamy

Keď knihy vyvaľujú šunky

So značným údivom som si prečítal viaceré články o Bibliotéke, ktoré náš jediný knižný veľtrh zhadzovali pod čiernu zem. Podľa webu Artforum je „tak zoufale provinční, že už začíná být trapné se tam jen objevit.“ Napriek tomu tam mali stánok, hoci slabučký.

Ja som tam zašiel po troch rokoch a vrátil som sa spokojný, a predpokladám, že väčšina vydavateľov a predajcov tiež. Kde inde sa zíde 34 102 platiacich divákov (vstupné bolo symbolické euro), ktorých hlavným zámerom je nakúpiť knihy, či dokonca veľmi veľa kníh?

V Pravde som sa zas dočítal, že vo Frankfurte sa „predstavuje kultúra a literatúra krajiny, ktorá bola vybratá za hosťa“. Obávam sa, že autorka týchto riadkov tam nikdy nebola, inak by vedela, že toto je ozaj okrajová aktivita a pre väčšinu krajín trpké sklamanie za obrovské peniaze. Nepoznám nepríjemnejšie knižné podujatie ako Frankfurt. Oproti tomu je Bibliotéka úplná oáza intelektuálneho splínu.

A hlavne porovnávať tieto dve akcie je absurdné. Frankfurt je biznis veľtrh, kde majú návštevníci prístup len záverečný deň, keď sú už všetci z brandže doma. Bibliotéka je veľtrh pre vydavateľov, autorov a najmä čitateľov.

Čítať ďalej

Slováci nie sú analfabeti

Sledujem debatu o knižnom trhu a budúcnosti vydávania a kupovania kníh u nás. Vo viacerých článkoch sa vyskytlo aj moje meno, v podstate v dobrom, najmä v súvislosti s tým, že vraj mám mimoriadne znalosti o marketingu aj “obchodného ducha“. To počúvam už štrnásť rokov, vlastne odvtedy, čo som debutoval.  A rovnako dlho sa na tom zabávam.

Už som to napísal veľakrát, ale pokojne to zopakujem. Keď som začínal, nemal som nijaké vedomosti o marketingu ani skúsenosti s ním, a nemám vlastne dodnes. Nikdy som sa nič také neučil, vyštudoval som umenovedu. Ale už roky som vášnivý čitateľ, chodievam do kníhkupectiev doma aj v zahraničí a nakupujem staré aj nové knižky.

Odkedy som pripravoval debut, sledujem scénu ešte pozornejšie. Obálky slovenskej literatúry vyzerali skoro ako spred storočia a typografia podobne. Rozhodol som sa pre iný prístup, dizajnom a písmom počnúc. Nechápal som, prečo vydavateľstvá nijako nekomunikujú so svojimi potenciálnymi čitateľmi, nevydávajú katalógy, nehovoria s distribúciami ani kníhkupcami, ani neorganizovali krsty alebo čítačky, veci, ktoré boli na západ aj na východ od nás samozrejmé už desiatky aj stovky rokov.

Keď som šiel na svoje prvé turné s knihou Lovci  & zberači, dozvedel som sa, že som prvý, kto takto verejne vystupuje pred publikom na viacerých miestach krajiny. Ale ako inak ma ľudia mali spoznať? Moje meno nikto predtým nepočul. Nepoužíval som nijaké tajné obchodné ťahy ani zložité predajné stratégie, ale iba zdravý sedliacky rozum.

Keď niečo urobím a stojím si za tým, tak chcem, aby sa to dostalo k svojmu publiku. Ikskrát mi to vyčítali v recenziách, vraj to bolo podlizovanie sa, že vraj také niečo sa ku kultúre vôbec nehodí. Niekde tam sa zakorenil zvyk, že spisovatelia vlastne vôbec nemajú rozmýšľať o peniazoch a predajnosti, pretože to je pod úroveň Umelca. Donekonečne o mne písali, že som “komerčný”, čo bola dokonalá absurdita, pretože väčšinu spisovateľskej práce som vykonával bez nároku na odmenu. A dnes sa to zrazu velebí ako správna priekopnícka cesta.

A už vôbec nechápem, prečo sa stále tvrdí, že “Slováci sú v čitateľskej gramotnosti len o kúsok nad analfabetmi“ (v tomto sa zhodli aj Juraj Kušnierik a Svetlana Žuchová). To je úplný nezmysel a podľa mňa urážka inteligentnej populácie. Kníh sa u nás predáva stále viac a knižný trh zažíva roky rast, ktorý však nevyhnutne narazil na strop. Som presvedčený, že veci sa utrasú a vývoj pôjde ďalej, možno nie tak megalomansky, ale skromnejšie a poctivejšie, čo bude na prospech autorov aj čitateľov. Celkom by stačilo dodržiavať základy obchodnej etiky a zverejniť zoznam chronických neplatičov, ktorý by bol pre mnohých veľkým prekvapením. Všade, kade chodím, snažím sa propagovať čítanie a písanie, najmä medzi mladými ľuďmi. Ale koľkí to u nás robia? Kedy ste naposledy počuli verejne známeho človeka propagovať knižky?

Jeden z najznámejších vydavateľov už dvadsať rokov v rozhovoroch opakuje, že slovenské knihy sa nekupujú a roní krokodílie slzy, ako už neviem koľkýkrát skrachoval. Skúste si predstaviť, že by sa napríklad významný výrobca jogurtov stále v médiách sťažoval, že jogurty sa nekupujú. Nezačali by ste aj vy pochybovať o tom, či ich naozaj chcete?

Podľa mňa by na začiatok stačilo, keby si slovenský knižný trh vážil tých, vďaka ktorým existuje – svojich čitateľov, a sústavne ich nepodceňoval a z niečoho neobviňoval. Kto si idealizuje Island alebo Slovinsko, ten vôbec nepozná tamojšiu situáciu. Knižný trh sa radikálne zmenil všade, aj tam, aj v Nemecku a v USA aj v našej malej krajinke. Prežívame zložitú, ale aj vzrušujúcu a inšpiratívnu éru. Kvalitná literatúra to mala ťažké vždy a my teraz tvoríme v oveľa lepších podmienkach ako naši predchodcovia. Keď som začínal, iba sa rodili audioknihy a nik nechyroval o eBookoch. Už som zažil istý malý úspech aj totálny prepadák, a oboje ma posunulo ďalej.

Niekto sa túži stať bankárom, ja som sa chcel stať spisovateľom a vždy mi bolo jasné, že sa nebudem mať tak dobre ako bankár. Ale robím niečo, čo bankár nie: rozprávam ľuďom svoj príbeh. Raz je čitateľov veľa, inokedy menej. Neviem, ako to bude v budúcnosti, ale kým bude aspoň jeden, mienim v tom pokračovať. Nelamentujem, pracujem. Práve editujem rukopis. Pozdravujem vás v daždi!

Prečítajte si aj: Náš knižný trh je chorý

Náš knižný trh je chorý

Milí priatelia, asi ste už počuli, čo sa deje na našom knižnom trhu. Jedna z najväčších slovenských sietí kníhkupectiev krachuje, hoci len pred dvoma rokmi vo veľkom expandovala do Čiech. Šušká sa o predaji koncernu jednej z najväčších goríl. Čo je za tým, netuším, ale o rozvoj literatúry, mám podozrenie, nepôjde, skôr o lukratívne nehnuteľnosti.

Asi je dobre, že sa to konečne prevalilo, ale toto je len špička ľadovca. V tejto brandži už dávno skoro nikto neplatí skoro nikomu – ani tie takzvané dobré kníhkupectvá, ani tie takzvané zlé. Česť sporadickým výnimkám, ale vydavatelia neplatia autorom, distribúcie vydavateľom a kníhkupci distribúciám. Je to bludný kruh. Ak vydavateľstvu zaplatia faktúru o rok, ešte môže byť šťastné. Po rôznych čudesných bankrotoch sa stáva, že vám namiesto peňazí ponúknu, aby ste si prišli s fúrikom pre balík zničených výtlačkov a ešte sa máte poďakovať, že ste vôbec niečo dostali. Nežartujem.

Hypermarkety nastavili zderské podmienky, berú si vyše polovicu z ceny knihy a kto ich hru neprijme, toho vyradia z regálov. Skúste niečo podnikateľsky plánovať, keď viete, že pôjdete do ťažkého mínusu a nik vám nepomôže. Alebo si predstavte, že ste štyri roky nedostali plat – to je realita, s ktorou sa väčšina spisovateliek a spisovateľov u nás “musí” zmieriť. Vždy som chcel pracovať s knihami a som šťastný, že to môžem robiť, ale náš trh považujem za chorý a do hĺbky prehnitý.

Čo môžete robiť? Predovšetkým veľa čítať a veľa kupovať knihy. Pýtajte sa, kto je váš kníhkupec a ako si plní svoje záväzky. Uvedomte si, že my, ktorí pre vás knižky píšeme, sme týmto nespravodlivým systémom postihnutí najviac. Držme si spoločne palce, pretože jedinou nádejou tejto krajiny je vzdelanie, vzdelanie, vzdelanie – a to bez kníh nepôjde. Do čítania!

Jedna z ciest vedie aj tadeto: Lovci & zberači: kniha na stiahnutie