So značným údivom som si prečítal viaceré články o Bibliotéke, ktoré náš jediný knižný veľtrh zhadzovali pod čiernu zem. Podľa webu Artforum je „tak zoufale provinční, že už začíná být trapné se tam jen objevit.“ Napriek tomu tam mali stánok, hoci slabučký.

Ja som tam zašiel po troch rokoch a vrátil som sa spokojný, a predpokladám, že väčšina vydavateľov a predajcov tiež. Kde inde sa zíde 34 102 platiacich divákov (vstupné bolo symbolické euro), ktorých hlavným zámerom je nakúpiť knihy, či dokonca veľmi veľa kníh?

V Pravde som sa zas dočítal, že vo Frankfurte sa „predstavuje kultúra a literatúra krajiny, ktorá bola vybratá za hosťa“. Obávam sa, že autorka týchto riadkov tam nikdy nebola, inak by vedela, že toto je ozaj okrajová aktivita a pre väčšinu krajín trpké sklamanie za obrovské peniaze. Nepoznám nepríjemnejšie knižné podujatie ako Frankfurt. Oproti tomu je Bibliotéka úplná oáza intelektuálneho splínu.

A hlavne porovnávať tieto dve akcie je absurdné. Frankfurt je biznis veľtrh, kde majú návštevníci prístup len záverečný deň, keď sú už všetci z brandže doma. Bibliotéka je veľtrh pre vydavateľov, autorov a najmä čitateľov.

Blogy a mienkotvorné mediá sa zhodli, že najväčší úpadok znamenala prítomnosť stánku s prošutom. No predražené nemecké wursty na smradľavých olejoch sú okej, keď vedľa nich do mikrofónu hovorí Günther Grass alebo Paul Auster. Vedľa tých slovenských šuniek síce nemudroval nositeľ Nobelovej ceny, ale Meir Shalev ju možno ešte raz aj získa – a mal plnú najväčšiu sálu! 

Okrem toho sa uskutočnilo vyše sto ďalších literárnych podujatí a nie, nie na všetkých vystupoval Hirax Baričák. Hlavnú cenu získala Alta Vášová a prémiu in memoriam Karol Kállay. A taký kvalitný detský program s leporelami a rozprávkami som už dávno nevidel – ako otec si už všímam aj tieto miestnosti a mám radosť z každej aktivity, čo približuje knihy dorastu. Nehovoriac o zmysluplných debatách napríklad o tom, čo je esej – skúste sa opýtať dnešného gymnazistu, či za celé štúdium prečítal aspoň jednu.

Že vraj tam bola hrozná tlačenica? Zaujímavé, že keď sa na Dobrom trhu nedá dýchať ani pohnúť a etno bubeníci mi monotónne búšia až do mozgu, tak je to, prirodzene, hipstersky maximálne okej, pretože sa popri tom chrúmu vafličky. A mimochodom, na Panenskej lietalo oveľa viac balónov Helou Kíty. A na Pohode je takisto obrovský stan so stolovými hrami – tam je to v poriadku, tu nie. Prečo tento dvojitý meter?

Podľa mňa je Bibliotéka mimoriadne cennou a úspešnou akciou brandže, v ktorej pôsobím aj ja a jeden z mála dôvodov na optimizmus v čase krízy knižného trhu. A to vonkoncom nie som fanúšikom inchebáckych majiteľov a celého bizarného priestoru, kde zastal socialistický čas. Rád by som veľtrh zažil v lepších, modernejších halách, ale stačí, aby som sa prešiel popri PKO či Cvernovke, a hneď si spomeniem, ako je na tom moje mesto s priestormi pre kultúru.

Organizovať knižný veľtrh mimo Frankfurtu, Lipska a metropol ako Londýn či Paríž je kdekoľvek v Európe mimoriadne ťažké, o čom sa presvedčila nielen Bratislava, ale aj susedná Viedeň s projektom Buch-Wien. Budúcu nedeľu tam vystupujem na ďalšom ročníku (prvý bol strašný prepadák), tak som zvedavý, kam sa akcia za pár rokov pohla.

Akosi tomu slovenskému postoju už prestávam rozumieť. Celý rok sa nadáva, že knihy sa nekupujú, a keď sa konečne kupujú, tak je to zasa zle, nie je to údajne dostatočne dôstojné, je to len „bazár“ alebo „výpredaj“ či „vrakoviště“.

Možno by na úvod stačilo uvedomiť si, že sú medzi nami ľudia, sú ich zjavne tisíce, a patrí k nim aj autor týchto riadkov, ktorí milujú knihy, ale majú hlbšie do vrecka. A nevyvaľovať si šunky, ale radšej vymyslieť jednoduchú stratégiu, ako davy dostať aj do svojho stánku a nenechať ich minúť všetky peniaze u konkurencie.

Chcem upozorniť, že nízke ceny tam mohli byť predovšetkým preto, že sa väčšina vydavateľov konečne raz do roka vyhla nehoráznym províziám pre distribúcie, takže aj keď predávali knižku, čo bežne stojí 14 eur iba za 8, stále zarobili oveľa viac, ako keď ju vyložia na pult v bežnom kníhkupectve. Kúpou na Bibliotéke často podporíte priamo vydavateľstvo a autorku či autora, a nie často veľmi pochybných dodávateľov do obchodov.

Keď sa vydavateľstvu nedarí v zahraničí, na vine je šéfredaktor, zodpovední editori a žiaľ, často musia zo svojich funkcií odísť a na ich miesta prichádzajú noví. Keď sa kníhkupectvu alebo vydavateľstvu nedarí na Slovensku, na vine sú čitatelia. Prešiel som zo desať rôznych svetových knižných veľtrhov, ale neviem si predstaviť nijaký, po ktorom by mienkotvovorné kníhkupectvá vyhlasovali, že najväčšia prehliadka je „vidlačina“. 

Za počítačom, na ktorom píšem tieto riadky, mi ležia dve haldy nových knižiek: Dostojevskij v novom slovenskom preklade, dva zväzky kritík Alexandra Matušku, Julian Barnes a slovenský klasicizmus aj realizmus od Valéra Mikulu, jedného z mojich najmilších znalcov slovenskej literatúry. Štyri tituly som už považoval za nezohnateľné. Náhodou som ich objavil po euro. Idem si čítať. A pôjdem aj budúci rok.

K téme odporúčam aj: Slováci nie sú analfabeti