Dni Mateja Hrebendu

Cestou na Dni Mateja Hrebendu v Levoči, čo je prehliadka literárnej tvorby a umeleckého prednesu nevidiacich, mi hlavou ako naschvál prebleskoval najčernejší humor. Budeš tam jednooký medzi slepými. Ako naschvál ti budú napadať samé vety ako “v tomto odseku vidíme” alebo “pozrime sa na vetu…” Tešil som sa, ale aj som sa desil, či to nedobabrem.

A potom som pred nimi sedel na stoličke v triede a mal som po čase riadnu trému. Autori prichádzali s klepotom bielych paličiek a usádzali sa. Kabáty si ukladali podľa hmatu. Spoznávali sa po hlase.

Predstavil som sa im a poprosil som ich, aby mi krátko porozprávali o sebe, odkiaľ sú a aké texty si vybrali. Jeden z najstarších účastníkov mi povedal, že ho ako malého chlapca učila moja prateta Valéria Kirchmayer – v našej rodine mnohé ženy učili znevýhodnených a aj ja som vyrástol medzi nedoslýchavými a nepočujúcimi.

Rozprávali sme sa o obľúbených autoroch, o hlasnom čítaní, o písaní a o audioknihách. Jeden pán sa mi priznal, že kým videl, vôbec nečítal beletriu, no po oslepnutí sa naučil Braillove písmo a prečítal už celý kánon svetovej prózy. Vydal vyše sto článkov a tucet poviedok.

Ďalšiemu sa v štyridsiatke rozpadli sietnice, a tak sa musel druhý raz naučiť žiť, orientovať sa, pracovať, variť a začal písať, aby sa s tým nejako vyrovnal.

Najmladšia, osemnásťročná nádejná spisovateľka mi prezradila, že je slepá od narodenia, zbadá len občas biele čmuhy, inak je ponorená do čiernočiernej tmy. Pracuje na prvom románe, v ktorom si predstavuje viditeľný svet a svoje miesto v ňom.

Bál som sa, že to bude depka, ale celý čas sme sa smiali a tvrdo pracovali. Nijaké falošné pochlebovanie, ale otvorená obojstranná kritika. Naučil som sa od nich oveľa viac ako oni odo mňa.

Títo ľudia čítajú, píšu, maľujú, fotia, cestujú, s pomocou hlasového softvéru používajú aj Facebook. Keď sme sa lúčili, poprosili ma, aby som svojim priateľom poslal ich odkaz, a robím to veľmi rád: “Ďakujeme, že nás vidíte!”

Reklamy

Fater

Nikdy predtým som na vlastné oči nevidel mŕtveho človeka. Ale fater, ako sme mu vo famílii hovorili, ležal na úzkej drevenej posteli a vyzeral oveľa mŕtvolnejšie, než všetky telá zastrelených či zomrelých hrdinov z televíznych inscenácií a filmov, ktoré dokonca občas mierne dýchali alebo sa nenápadne pohli. On sa nehýbal vôbec a pôsobil, akoby bol mŕtvy aspoň deň.

Vraj fatra nakoniec dostali jeho plauze, pľúca. Dávno ho silno bolel aj krák, ako mu hovoril, čiže krk, no k doktorovi by ho nikto nedostal. Až do posledného dňa ráchatal bi a tijek, fajčil ako Turek, zásadne cigarety z čierneho tabaku, ktoré si sám ušúľal. Ešte aj teraz mal poruke popolník plný ohorkov, dokonca sa mi zdalo, že z jedného sa ešte slabo dymilo.

Už pred hodinou mali prísť pohrebníci, ale meškali, ako vtedy každá služba. Už sme si nachystali aj úplatky, bez nich sa ani pohreb nedal vybaviť, prípravy by trvali večne.

Čítať ďalej

Levoča

Po dvoch rokoch opäť čítam v Levoči: vo štvrtok 22. novembra 2012 na Gymnáziu J. Francisciho-Rimavského na Kláštorskej 37. O 10:30 pre študentov, o 16:00 pre verejnosť. Teším sa do mestečka, z ktorého pochádzal môj starý otec. Jeho životom je inšpirovaná kapitola Fater v novej knihe Naum.