Praclík & hry. Kritika čistého nerozumu

Vášeň k hudbe prináša slasť aj prekliatie. V Bratislave je tento kontrast ešte výraznejší. Túžobne čakať, či sa tu ukáže niekto ako DJ Shadow a dúfať, že do priestoru bez kyslíka príde viac ako stodvadsať ľudí. Veriť, že na mesto nezanevrú velikáni formátu Cohena, keď lístok stojí tretinu minimálnej mzdy.

Ale najhoršie to má priaznivec opery. Publikum mladšie ako sedemdesiattri rokov prakticky neexistuje. Po iks pokusoch s rôznymi frajerkami som definitívne rezignoval a chodievam sám. Medzi rovesníkmi vládne presvedčenie, že opera je geriatrický a vyšinutý žáner určený gejom, nešťastným dôchodcom a zmäteným uvádzačkám. Lenže kto raz opere prepadne, ten je stratený. To je závislosť.

Už niekoľko rokov som registroval operný festival v rakúskom Sankt Margarethen, ale vyhýbal som sa mu. Nechoď do rakúsko-maďarského operného pohraničia, nič dobré ťa tam nečaká! hovoril som si. Keď som na programe zbadal Mozartovu Čarovnú flautu, moj najmilší kus, bolo rozhodnuté.

Čítať ďalej