Aj ja mám tradičnú rodinu

Pozrel som si fotky a správy z košického pochodu za život a mám z nich veľmi zvláštne pocity. Želal by som si vidieť vyše päťdesiattisíc ľudí, ktorí protestujú proti neuveriteľnému rozmachu korupcie a bezohľadnému ovládnutiu krajiny finančnými skupinami, proti rastúcej nezamestnanosti, historicky najvyššiemu štátnemu dlhu a rozmáhajúcej sa chudobe.

Ale nie, oni protestovali proti interrupciám, ktoré sú u nás na historickom minime a naďalej klesajú, a žiadali, aby sa tento zákrok zakázal aj znásilneným ženám.

Z marketingového hľadiska to bol nesporne veľký úspech. Stálo to síce vyše stotisíc eur, ale oplatilo sa. Desaťtisíce ľudí pochodovali. Priesvitné sošky anjelikov a detičiek sa leskli. Najdlhší transparent v dejinách krajiny sa rozvinul. Neonacisti v jednom šíku s prezidentskými kandidátmi a mladými rodinami, dokonca aj maďarských hostí pozvážali autobusmi. Úplná stredoeurópska idylka.

Akoby kauza Bezák nikdy nebola a obrovské finančné a pozemkové machinácie Sokola sa vôbec neudiali. Ani pedofilné škandály v cirkvi naprieč zemeguľou nie. Všetko je zabudnuté. Nikoho netrápi, že slovenský arcibiskup pózuje v reklamnom časopise socialistickej strany. Taká jednota tu nebola už veľmi dlho. Na Slovensku sa predsa majú všetci mocní radi. Tykajú si, pijú spolu aj si zaspievajú, veď sa tu všetci poznáme. Čítať ďalej