Prezeral som si v decembri, čo sa toho roku vydávalo, čo sa kupovalo a čo sa najviac páčilo kritikom a čitateľom. Náš knižný trh sa v uplynulých rokoch radikálne zmenil a prevažne k lepšiemu. Samozrejme, trápia nás chronickí neplatiči aj pseudointelektuálny snobizmus. No celkový trend je pozitívny.

Knižný trh konečne nelamentuje, že nie je televíziou, ale maká na tom, aby z toho urobil svoju výhodu. Kníhkupectvá pred Vianocami praskali vo švíkoch, vydavatelia aj distribúcie hlásili rekordné tržby.

Ale niečo sa mení len veľmi pomaly, alebo vôbec – slovenský knižný dizajn. Pred pár dňami som v Gazete Wyborczej čítal dobrý článok o tom, prečo najlepšie poľské knihy roka ani zďaleka nevyzerajú najlepšie (link ani za svet neviem nájsť, ale určite sa zjaví vo fóre). Vyšla aj lamentácia o konzervatívnych nemeckých obálkach a o strachu urobiť zmenu.

Pritom u nás je to o dve úrovne horšie, ale prakticky sa o tom nediskutuje. O to väčšia vďaka aktivitám, ako stretnutie združenia Asil v Piešťanoch, kde však účastníci dospeli len k tomu, že medzi vydavateľstvami a grafikmi, ilustrátormi a typografmi zíva priepasť. Ak profesionálom prácu vôbec ponúknu, tak je katastrofálne “zaplatená” a navyše neskôr v tlačiarni lacnotou (nekvalitný papier, zlá väzba) ešte aj sfušovaná.

Naša miniatúrna krajina má prekvapivo bohaté dejiny tvorby písma. Ale pri pohľade na fonty, ktoré sa objavujú na obálkach slovenských kníh, má Martin Benka na Martinskom národnom cintoríne iste chuť odsunúť náhrobný kameň a vyraziť s dobre nabrúsenou kosou tentoraz nie na liptovskú lúku, ale do kancelárie „grafickej dizajnérky“ – rozumej bývalej sekretárky, ktorá vie pekne pracovať vo Worde a bola už aj na kurze Corelu a okrem toho dokáže šikovne variť kávu a inak zaopatriť pána riaditeľa, ktorý to tam celé sprivatizoval za korunu a tomu, ako má kniha vyzerať, rozumie už od roku 1969.

Písmo Petra Biľaka vidím všade na viedenskom letisku, ale ja by som rád niekedy aj v slovenskej knihe. „To si nemôžeme dovoliť!“ počujem neustále. „My len tuná, to, čo je zadarmo, napríklad Arial, alebo čo sa dá stiahnuť…“

Preto som zostavil rebríček toho najhoršieho, čo som z hľadiska dizajnu na pultoch kníhkupectiev toho roku našiel. Niektorí už viete, že mi lezú na nervy slovenské kamarádšafty, preto zatnem aj do vlastných radov a bude to bolieť.

10. Zvláštna cena za typografiu.

Čítať ďalej →