Hvorecký ako Pastier

Mladý spisovateľ zúročil svoje pobyty v cudzine na knihu publicistiky.

Michal Hvorecký je jedným z mála slovenských spisovateľov, ktorí žijú na tzv. voľnej nohe. Podarilo sa mu etablovať sa v našej literatúre natoľko, že má svoje renomé a presadil sa aj v zahraničí; niektoré jeho knihy vyšli v iných jazykoch a to je dobrá príležitosť, aby za hranicami vystupoval v rámci čítačiek, študijných pobytov a spisovateľských stretnutí.

Pobyty v cudzine zúročil i publicisticky, o čom svedčí jeho najnovšia kniha Pastiersky list, ktorá však neobsahuje len postrehy z Nemecka, Rakúska, USA, Česka,  Belgicka. Séria príspevkov najrozličnejšieho žánru sa takisto týka domáceho prostredia, terčom autorovej pozornosti, či skôr sústredenej paľby je slovenská politika, kultúra, spoločenský život vôbec.

Hvorecký cestovateľ si nevšíma turistické zvláštnosti krajín. Zaujímajú ho najmä ľu dia a ich zvláštnosti, ktoré mu pripravia nejedno prekvapenie. Stačia na to spolucestujúci vo vlaku alebo čašníčka v americkej kaviarni, či skomolenie jeho mena v nemeckom hoteli – Hvorecký vie z náhodných situácií urobiť vtipný fejtón alebo poučný stĺpček.

Nielen v cudzine, ale aj doma chodí s otvorenými očami, preto má väčšina jeho textov so slovenskými témami kritický charakter. Všíma si médiá, ktoré ho, pochopiteľne, rozčuľujú, čo dokáže dať najavo napríklad takouto vetou: „Ľudia sledujú v televízii reklamné bloky, prerušované filmami.“ No predmetom jeho záujmu je i podhodnocovanie tvorivej práce („väčšina médií prebrala honorárové cenníky z roku 1989 a hodnotu inzercie z roku 2008“), názory verejnosti na kultúru, spôsob politického boja, firemné katalógy a všeličo iné, podstatné i okrajové.

Nie vždy možno s Hvoreckým súhlasiť, nie všade sú jeho porovnávania s cudzinou prijateľné; v niektorých prípadoch autor siahne po čistej provokácii ale bo originálnej hyperbole, napríklad, že Slovensko bude víťazom majstrovstiev Európy vo futbale, hoci sa na nich nezúčastňuje. Jeho „argument“: ro zličné udalosti u nás oficiálne neboli a pritom sa určite odohrali, povedzme únos prezidentovho syna.

Hvorecký nemusí pre svoje písačky ťažkopádne zhľadúvať nápady, tie sa mu doslova hrnú. Ak si dramatik Havel vymyslel kedysi jazyk ptydepe, Hvorecký má v jednom fejtóne klingončinu, v inom zasa zmes brankovskej slovgličtiny, pouličného slangu a počítačových „prešľapov“.

Slovom, aj po jazykovej stránke sa jeho príspevky vymykajú bežnej fejtónčine a tradičnému komentátorstvu. Kniha triafa do živého a v autorových spomienkach na detstvo i do oživeného. Citeľne však chýbajú bibliografické údaje o tom, kde a kedy boli texty uverejnené.

Jozef Bžoch, SME, 13. 6. 2008

pastiersky_list_webmail

Pastiersky list

Satirické, autobiografické, mimoriadne ostré krátke poviedky, fejtóny a reportáže, za ktoré si autor vyslúžil tisícky kontroverzných reakcií v diskusných fórach, pobúrené odozvy politikov aj nomináciu na Novinársku cenu za najlepší komentár roka.

Michal Hvorecký a Shooty: dve výrazné osobnosti mladej generácie spojili kreatívne sily a vznikla textovo aj vizuálne príťažlivá kniha.

Marenčin PT, 2008

Obálka a ilustrácie: Shooty.
192 strán, tvrdá väzba, ISBN 978-80-89218-67-7

Vypočujte si Hip-hopovú odpoveď na Pastiersky list (číta autor):

Ukážky z knihy: Jar vo WilsonoveDetstvo v socializme

Reklama včera a dnes

Prečítajte si recenzie:

Hvorecký ako Pastier (denník SME)

Vtipkovanie na účet našej reality (Knižná revue)

Pastiersky list (recenzia .týždeň)

Pastiersky list už aj ako audiokniha!

pastiersky_list_webmail

Pastiersky list, recenzia .týždeň

Michal Hvorecký je jeden z najúspešnejších (teda najpredávanejších) a najprekladanejších slovenských autorov. Jeho zbierky poviedok Silný pocit čistoty a Lovci a Zberači ukázali, aký je to talentovaný spisovateľ, zatiaľ čo romány Posledný hit, Plyš či Eskorta boli prijaté kontroverzne (teda presnejšie: čitateľom sa páčili, kritike nie).

Najnovším Hvoreckého opusom je Pastiersky list. Kniha krátkych textov, z ktorých väčšina bola uverejnená v TV Oko, v sebe spája satiru, iróniu, odvážne a mimoriadne ostré vyhlásenia na margo súčasnej politickej scény, médií a mnohé iné autorove postrehy. Bez servítky hovorí o našej bezútešnej kultúre, zvláštnom postavení umelcov na Slovensku, delí sa s nami o zážitky zo svojich ciest, vystúpení a stretnutí s mladými európskymi literátmi.

Jeho satirické, miestami autobiografické fejtóny človeka pobavia, prinútia uvažovať, zamyslieť sa. Je to kniha na jeden dych. A hoci jednotlivé texty na seba nenadväzujú, nestratíte sa. Striedajú sa silné texty so slabšími, no tie menej dobré prehliadnete. A neprekáža ani, ak ste viaceré z textov už čítali v novinách. V knihe vytvárajú mozaiku, ktorá dáva zmysel aj pri pohľade z odstupu.

Mierne mimo pôsobí len posledný text, ktorý v samotnej, bravúrne spracovanej knižnej verzii pôsobí ako päsť na oko. Texty adekvátne a obzvlášť vtipne dopĺňajú – ako vždy skvelé – Shootyho ilustrácie. Kniha má zelenú, aj niekoľko zdvihnutých palcov pre otvorených čitateľov, ktorí vyhľadávajú netradičný humor a pravdivé slovo.

.lucia Kulihová týždeň 37 / 2008

pastiersky_list_webmail

Vtipkovanie na účet našej reality: recenzia knihy Pastiersky list

Tvorba Michala Hvoreckého patrí do tej časti slovenského literárneho spektra, kde pravidelne dochádza k názorovému stretu čitateľskej obce a kritiky. Napriek tomu ho dnes radíme k etablovaným postavám mladej domácej literatúry: Hvorecký píše, vydáva a publikuje, stretáva sa s čitateľmi doma i v zahraničí a ako jeden z mála spisovateľov prevádzkuje vlastnú internetovú stránku, ktorej obsah ďaleko presahuje tradičný rámec medailónikových údajov. Skrátka, Michal Hvorecký na viacerých frontoch programovo a cielene buduje hodnotu vlastnej značky a toto úsilie prináša svoje výsledky.

V novinke Pastiersky list sa prvýkrát súborne a v tvrdej väzbe vyjadruje k veciam verejným i menej verejným, a to spôsobom, ktorý nie je vždy v súlade s kostolným poriadkom. Podľa prebalu kniha obsahuje „satirické, autobiografické, mimoriadne ostré fejtóny a reportáže, za ktoré si autor vyslúžil tisícky kontroverzných reakcií v diskusných fórach, pobúrené odozvy politikov aj nomináciu na Novinársku cenu za najlepší komentár roka.“

Dvojsečnosť Hvoreckého tvorby sa prejavuje aj v tomto prípade. Súbor textov mapuje predstavy o kultúre a kultúrnosti, politike, postavení autora v dnešnom svete, ako i vlastné cesty k spisovateľskému remeslu. Kým niektoré sú spodobením individuálnych zážitkov a reflexií z ciest, iné spracúvajú čriepky celospoločenskej problematiky a miestami hryzú naozaj do živého. Obľúbenými a opakovane pranierovanými obeťami slovných výpadov sú predstavitelia cirkevnej hierarchie a štátu.

Materiál väčšiny fejtónov v zásade vychádza zo žitej reality postsocialistického Slovenska, často konfrontovanej so skúsenosťou zo zahraničia. Texty sú podľa tém rozdelené do štyroch častí, no niektoré sa z daného rámca vymykajú. Markantným príkladom je Hip–hopová odpoveď na Pastiersky list, svojská reakcia petržalskej subkultúrnej úderky na posolstvo otcov biskupov – Godfathers. Súčasťou zbierky je tiež provokatívny článok fiktívneho českého športového komentátora, príznačne nazvaný Proč si Slováci vítězství na MS nezaslouží?, ktorý svojho času takmer rozpútal bratovražednú vojnu. Z fejtónov občas vyskočí aj svet fikcie, napríklad Jar vo Wilsonove.

Výrazným nedostatkom knihy je absencia bibliografických údajov k textom, čím sa stráca priame asociačné spojivo s predmetnými udalosťami. Milým spestrením sú, naopak, tradične skvelé Shootyho kresby. Autor, pre jedných guru súčasnej popkultúry, pre iných len ďalším z nositeľov románotepeckých mánií, bude vnímaný aj naďalej rôzne. Hoci úroveň jednotlivých fejtónov miestami pokryvkáva, Pastiersky list možno predsa dorazí aj k tým, ktorých čitateľské cesty nevedú práve po trajektórii Matkin – Bilý – Hvorecký.

Peter Michalík, Knižná revue, 14-15/2008

pastiersky_list_webmail

Jar vo Wilsonove

Jar ma zastihla najprv u našich južných susedov a potom u severných. Kým som sa stihol vrátiť domov, počasie pripomínalo skôr február, než koniec mája.

Teplota v Bratislave klesla na historicky najnižší stupeň za uplynulých päťdesiat rokov. Keď do okien šikmo búši dážď, vietor trieska dvermi v byte a temná obloha núti človeka svietiť lampou na klávesy počítača aj cez deň, ťažko sa píše o téme jari.

presporok2

V takejto pochmúrnej klíme sa rád utiekam do najmilšej fantázie o svojom rodnom meste. Predstavujem si, že v akejsi paralelnej súčasnosti naďalej jestvuje Wilsonov alebo Wilsonstadt, pomenovanie metropoly s najkratšou platnosťou v dejinách.

V druhej polovici roku 1918 tunajších osemdesiattisíc obyvateľov netúžilo stať sa súčasťou Československa. Nemecká a židovská buržoázia sa usilovali o pripojenie k Rakúsku, chudobnejší občania z maďarskej a slovenskej menšiny si priali zotrvanie v Uhorsku.

Predstavitelia nakoniec vyhlásili vznik nezávislého mesta a jeho názov odvodili od zástancu a propagátora tejto myšlienky, amerického prezidenta Woodrowa Wilsona. Netradičné stredoeurópske centrum, zmes národov a kultúr, si čoskoro vytvorilo všetky náležité oficiálne symboly, od mapy až po poštové známky.

Vtedajšia politická a ekonomická situácia nebola o nič menej vyhrotená ako dnes. V záverečnej fáze svetovej vojny – ešte nik netušil, že raz bude potrebovať označenie prvá – boli v Prešporku štrajky bežným javom. Vtedy však ešte zastavovanie vlakovej dopravy a blokovanie štátnych hraníc nepredstavovalo pre odborových predákov takú ľahkú i cenovo výhodnú medializáciu a pre ich spolupracovníkov výhodný kšeft.

Odpor voči začleneniu do Československa pociťovala vo vzácnej jednote väčšina ľavičiarov aj pravičiarov. Predpokladám, že ich desila hroziaca izolácia od tradične najbližších susedných krajín, ako aj zhoršenie životnej úrovne po vzniku jednotného štátneho útvaru so zaostalým vidiekom.

Aj dnes môžeme rojčiť o tom, ako by vyzerali referendum a voľby, keby hlasovala iba Bratislava, no zároveň je zrejmé, že toto mesto nie je celé Slovensko, rovnako ako Viedeň nie je Rakúsko a New York nezastupuje kompletnú Ameriku.

Konflikt vo Wilsonove vyvrcholil prvého januára 1919. Mesto obsadila Československá armáda a po krátkom boji, ktorý sa odohrával predovšetkým na petržalskej strane Dunaja, ho dobyla. Nastal rýchly a skutočný koniec jedinečnej dejinnej epizódy. Ak si bleskové ukončenie svojráznej kapitoly príbehu tohto mesta neželám, nezostáva mi nič iné, len rozvíjať v obrazotvornosti pomyselné pokračovanie.

Vo Wilsonove práve dnes vládne prívetivé počasie. Módny dom Schön ponúka najnovšie sezónne modely haute couture od výmyslu sveta. Na trhoviskách sú zasa k dispozícii lacné bazárové odevy zo susedného Slovenska a z Ukrajiny.

Letná záhradná kaviareň Au Park je otvorená nonstop a pre zamilované páry ponúka viedenskú kávu a štrúdľu za špeciálne ceny, samozrejme, v tunajšej mene, čiže v amerických dolároch.

bratislava

Pekáreň a cukráreň na Stefaniestrasse, ktorú spravuje už desiata generácia Gustava Wendlera, zasa jazykovo pestrej klientele servíruje legendárne „cardinalschnitte“ s lahodnou jahodovou plnkou. Zo zrekonštruovaného starobylého domu Juliusa Meinla na Dunajskej ulici sa šíri delikátna vôňa pražených kávových zŕn.

Pozemný rýchlovlak, ktorý nahradil slávnu električku C, večer rozváža študentov na predstavenia Viedenskej štátnej opery, kde lístky na státie pod stropom stoja len dve eurá.

V kaviarni Astória na Suchom mýte sa stretávajú vychytení literáti a vydavatelia. Nad železiarstvom Pallehner na námestí visí veľkoplošná obrazovka, na ktorej sa vysielajú priame televízne prenosy tunajších športových šampiónov.

V tomto neskutočnom meste trvá jarná idyla. Premiér by si tam v kaviarni nikdy nedal čiernu kávu a štrúdľu so svojím zločinným predchodcom. Fanatici by si netrúfli odsudzovať homosexuálov ani ženy, ktoré sa rozhodli pre interrupciu. Politik, ktorý zlyhal v úlohe manažéra štátnych peňazí na reklamnú kampaň, by priznal svoje hrubé chyby a dobrovoľne by odstúpil z funkcie.

Mafiánski politici prepojení s médiami by sa za miliónové finančné priestupky dočkali spravodlivého trestu. Prepustení zamestnanci krachujúcej televízie by nedostali desaťnásobne vyššie odstupné ako učitelia či lekári v rovnakej situácii. Rasistické útoky by v kozmopolitnom meste vymizli.

Snívam o tom meste do najmenších podrobností, akoby som ho chcel vykúpiť z údelu prostého zdania a začleniť ho do skutočného sveta. Namiesto neveselej reality mi zlepšuje náladu takáto elegantná nádej. Keď obrátim hlavu doprava, hľadím cez okno na Bratislavský hrad. Pozorujem jednu verziu dejín tohto mesta. Možno aj ja som v tejto chvíli len prelud, o ktorom sníva ktosi iný.

synagoga

Text vyšiel v knihe krátkych poviedok a fejtónov Pastiersky list.

Kam ideš, Ježiš? Do Prešova!

 Netajím, že ma vždy úprimne dojme, keď sa niektorý politik z ničoho nič nadchne pre umenie. Legendárnou sa stala návšteva Jána ĽuptákaMúzeu moderného umenia Andyho Warhola v Medzilaborciach, ktorá poslanca inšpirovala k hlbokým úvahám o zatekaní galerijnej strechy.

Aj verejná recitácia slovenskej romantickej poézie v podaní bývalého premiéra Vladimíra Mečiara zanechala trvalý zážitok v mojom rozorvanom vnútri.

Terajší predseda vlády Robert Fico zasa číta zbojnícke dobrodružné príbehy tak náruživo, že sa dokonca stotožnil s hlavným hrdinom Jurajom Jánošíkom. Zásluhou vládnej výzvy na podporu vlasteneckej kultúry je zo mňa každý deň trochu starší Slovák a doslova fyzicky cítim, ako je moja národná identita bytostne spojená s moravianskom Venušou.

Ledva som sa ubránil slzám, keď sa poslanci nedávno v parlamente masovo vyznávali z lásky ku knihám a žiadali znižovanie ich cien (hoci v západnej Európe, kde stoja trikrát viac, sa momentálne diskutuje o ich nevyhnutnom zvyšovaní). Jednoducho, je to krásny pocit žiť v krajine, kde politici tak intenzívne a radi sledujú dianie na poli staršieho aj súčasného umenia a literatúry.

Preto ma mimoriadne potešilo, keď som sa dozvedel, že záujem bratislavského právnika a veľkopodnikateľa Pavla Hagyariho sa najnovšie sústredí na monumentálne sochárstvo. Nejde o prvý kontakt prešovského primátora s múzami.

presov-socha-kristus

O jeho láske k literatúre science fiction sa dobre vie, odkedy v Prešove prebehla jeho kampaň pred komunálnymi voľbami. Politik ju poňal ako čarovnú rozprávku a do jej košatého deja zahrnul príchod investorov, diaľničný obchvat, operetu, soľné kúpele, letisko pre civilné lietadlá, aquapark, výstavbu lacných nájomných bytov, cestovanie pre starších zadarmo a bezplatný odvoz odpadu.

Odvtedy však ubehol istý čas a primátor na svoj veľkolepý fantastický príbeh, žiaľ, očividne zabudol, hoci sága by si žiadala nejedno rozuzlenie. Lenže umelecký vkus je výsostne subjektívny a neraz premenlivý, preto považujem primátorov obrat k vizuálnemu umeniu za zvlášť pozoruhodný.

Hagyari sa podujal postaviť najvyššiu sochu Ježiša Krista na svete, ktorá by mala v Prešove, na pahorku neďaleko Kalvárie, vyrásť do konca roku 2010. Autorom skulptúry bude zrejme Martin Pala, primátorov „dobrý osobný priateľ“.

Medzi doterajšie vrcholné diela tohto sochára patrí bronzová tabuľa venovaná vzniku iniciatívy Za zvrchované Slovensko v Čadci, ktorej krásu na slávnostnom otvorení vychválila aj známa umenovedkyňa Anna Belousovová.

„Aj v Paríži bola obrovská polemika okolo výstavby Eiffelovej veže. Dnes je symbolom mesta i celého Francúzska,“ vysvetlil Hagyari. Porovnávať Martina Pala a Gustava Eiffela je celkom legitímne, diela oboch tvorcov sú vo svete približne rovnako známe, i keď Palove asi predsa len o niečo viac.

Na projekte ma poburuje iba rozmer Krista. Dotyčný bude merať tridsaťtri metrov, pretože toľko rokov sa dožil a Hagyari to považuje za „európske až svetové parametre“.

Veľkosť v umení odborníci len zriedkavo považujú za nejakú hodnotu samu o sebe. Ani hrubý román nie je automaticky lepší ako tenký, a podobné je to aj s dĺžkou filmu či divadelnej hry.

No čo tam po estetických kánonoch a kategóriách – mne sa socha vidí v každom prípade škandalózne malá! Úbohý Ježiš si v Judei toľko vytrpel a v Prešove mu postavia takú miniatúrnu sošku!? – i keď, uznávam, „viditeľnú aj z nového diaľničného obchvatu a zo všetkých svetových strán“.

(Zriadenie mestskej galérie v Prešove v budove bývalej Caraffovej väznice, ktorej rekonštrukcia by stála päť miliónov slovenských korún, sa odložilo na neurčito.)

caraffova vaznica

„Pane, my nevieme ani to, kam ideš, ako by sme potom mohli poznať cestu?“ pýtal sa kedysi dávno Tomáš svojho učiteľa Ježiša.

Šoféri kamiónov v okolí Prešova si onedlho takú otázku nebudú musieť klásť. Už sa teším, ako sa budem rútiť po ešte čerstvej, hladkej vozovke a kochať sa pohľadom na železobetónový monument za pätnásť miliónov. Dúfam, že sa nezahľadím pridlho, pretože by som mohol havarovať a tým by som asi Ježiša nepotešil.

Za každý rok Kristovho života by som navrhoval aspoň sto metrov sochy. Čo sto, rovno kilometer! Vyzývam na tridsaťtrikilometrový landart viditeľný aj z obežnej dráhy. Alebo odporúčam inšpirovať sa érou obrazoborectva, keď sa Kristus stvárňovať nesmel, a v duchu vynaliezavej tradície ho znázorniť ako baránka.

Verejne sľubujem, že ak nad Prešovom postavia gigantickú ovcu, tak v ancuku na vernisáži ancicvanci zahutorim oslavnú reč plnú citátov od Ďeridu. To bude fanta! Amencma.

Text vyšiel v knihe krátkych poviedok a fejtónov Pastiersky list.