O kultúre, peniazoch a moci

Novinárka Hana Fabry so mnou urobila rozhovor pre denník Pravda. Potešilo ma, že jej otázky boli celkom iné ako zvyčajne. S jej milým súhlasom, za ktorý ďakujem, si interview môžete prečítať aj tu:

Slovenská kultúrna scéna je rozhádaná. A to priam geneticky. Počnúc sochou Svätopluka na Čestnom nádvorí Bratislavského hradu cez boj o PKO, budmerický kaštieľ spisovateľskej obce či ten v Moravanoch obce výtvarníckej. Súboj s mocou a peniazmi neprežila kultová „nepohodlná“ Stoka. Bitky o kultúru sa u nás zvádzali aj na ekonomickom fronte pri nastavovaní (otrasnej) DPH na knihy. Prospievajú kultúre a jednotlivým subkultúram, jej tvorcom a konzumentom, večné spory?

Spory môžu byť aj prospešné. Ja skôr vidím opačný problém – naša spoločnosť prežíva zvláštny stav umŕtvenia a apatie. Verejná diskusia by sa nám zišla, no mne sa skôr zdá, že vládne až podozrivé ticho, hlavne vzhľadom na to, akú krízu kultúry prežívame. Najživšie spory sa vedú v diskusných fórach, hlavne anonymne, čo nemá cenu. Najviac daný stav škodí samotným tvorivým ľuďom. Nevieme sa zjednotiť, každý bojuje, aby sa uživil, nemáme spoločný hlas, preto nedokážeme spoločne nič vybojovať. Jeden príklad za všetky je literárny dom v Bratislave – stále ho nemáme a ani tak skoro nebudeme mať. Nemeckí autori majú aj vlastné odbory, kde presadzujú spravodlivé honoráre, radia si navzájom so zmluvami a obhajujú svoje práva.

Čítať ďalej

Dunaj bol mŕtvou riekou

Redaktor Ján Gregor so mnou urobil rozhovor pre denník SME.

O pár týždňov sa mal v Bratislave konať festival Wilsonic, ale tento ročník nebude. Podieľali ste sa na jeho založení, kedy sa objavili problémy?

Som z toho smutný a je mi to ľúto kvôli ľuďom, ktorí akciu robia. Wilsonic narazil na malosť slovenského hudobného a festivalého trhu. Keď som ho ešte robil aj ja, bol to malý festival, no v uplynulých rokoch veľmi narástol. Tibor Holoda sa pokúšal preniesť podujatie zo západnej mestskej kultúry k nám. Tunajší ekonomický model však takú záťaž neuniesol. Festival má budúcnosť, ale musí sa zmeniť, čo hovoria aj organizátori. Držím im palce.

Wilsonic chcel byť hudobne progresívny a také bolo aj vaše doterajšie písanie. Nová kniha je však iná. Čo sa zmenilo, dalo by sa povedať, že Michal Hvorecký dospel?

„Kniha je aj pre mňa radikálne iná. Je pokusom o klasickejšiu epiku, o silné rozprávačstvo. Chcel som si vyskúšať niečo nové. Počas práce na Dunaji som od začiatku cítil literárny potenciál. Napriek tomu, že som si pre cestovnú kanceláriu odmakal svoje, popri drine som stále vnímal Dunaj ako epickú rieku. Hrdina je súčasný človek, spojený s mojou skúsenosťou. Chce žiť literatúrou, prekladaním, ale realita mu ten sen znemožní a prinúti ho zmeniť povolanie.“

Čítať ďalej

Dunaj je rieka príbehov

Spisovateľ Michal Hvorecký a vydavateľ Albert Marenčin o novom románe.

Prečo si sa rozhodol napísať Dunaj v Amerike?
Dôverne to prostredie poznám a zdalo sa mi vhodné pre literárne rozprávanie. Dunaj je epická rieka, plná príbehov. Strávil som prácou na lodiach dve sezóny a preplavil som sa mnohokrát hore-dolu z Nemecka do Rumunska. Stretol som stovky Američanov a počúval som ich príbehy, diskutoval s nimi, zbieral som novú inšpiráciu. Bola to tvrdá, ale dobrá škola.

Čo si vlastne na Dunaji robil?
Oficiálne tour manažéra, čiže dohliadal som na to, aby celý program skupiny na lodi aj na súši perfektne fungoval. Loď je ako pohyblivý hotel. Denne som však bol aj tlmočník, občas sprievodca a keď nastala krízová situácia, tak „muž pre všetko“. Väčšina pasažierov boli starí ľudia. Američania naplno dovolenkujú až vo vysokom veku. Kto pracuje s dôchodcami, ten vie, že sú často chorí, unavení, netrpezliví aj zábavní – vlastne ako deti.

Čítať ďalej