Spisovateľ Michal Hvorecký a vydavateľ Albert Marenčin o novom románe.

Prečo si sa rozhodol napísať Dunaj v Amerike?
Dôverne to prostredie poznám a zdalo sa mi vhodné pre literárne rozprávanie. Dunaj je epická rieka, plná príbehov. Strávil som prácou na lodiach dve sezóny a preplavil som sa mnohokrát hore-dolu z Nemecka do Rumunska. Stretol som stovky Američanov a počúval som ich príbehy, diskutoval s nimi, zbieral som novú inšpiráciu. Bola to tvrdá, ale dobrá škola.

Čo si vlastne na Dunaji robil?
Oficiálne tour manažéra, čiže dohliadal som na to, aby celý program skupiny na lodi aj na súši perfektne fungoval. Loď je ako pohyblivý hotel. Denne som však bol aj tlmočník, občas sprievodca a keď nastala krízová situácia, tak „muž pre všetko“. Väčšina pasažierov boli starí ľudia. Američania naplno dovolenkujú až vo vysokom veku. Kto pracuje s dôchodcami, ten vie, že sú často chorí, unavení, netrpezliví aj zábavní – vlastne ako deti.

Je hlavný hrdina autobiografická postava?
Román by som bez skúsenosti z lodí určite nenapísal. Ale Martin Roy nie som ja. Je v ňom iste veľa zo mňa, ale oveľa viac z mužov, ktorých som na palube stretol. A Mona je zasa zmesou rôznych žien a stratených lások.

Aké príbehy o riekach máš rád?
Obdivujem Josepha Conrada, ktorý ma v mnohom inšpiroval. Znova som podrobne čítal aj Melvilla, Barnesa a iných. Napríklad Agatha Christie potenciál fascinujúcej rieky takmer nevyužila – Smrť na Níle je skvelá detektívka, ktorá by sa však mohla odohrávať inde. Moderných románov o Dunaji je prekvapivo málo. Verneho Dunajský lodivod nepatrí k autorovým vrcholným dielam. Legendárny je Magrisov Dunaj: životopis rieky, ale to je vlastne dlhočizná esej, ktorá hrá aj v mojom románe kľúčovú úlohu.

Čo je hlavnou témou tvojej novej knihy?
Láska, ktorá stála na vode, a rieka, ktorá je možno aj hlavnou postavou. Pre môjho hlavného hrdinu sa, na rozdiel odo mňa, táto práca stane osudom aj prekliatím. Je to môj doteraz najväčší projekt a veľká výzva. K tej práci som pristúpil precízne a s pokorou. Za veľa vďačím editorke Jane Cvikovej. Tá výnimočná žena má fascinujúci zmysel pre literárne rozprávanie. Strúham jej poklonu. Na nijakom texte som dosiaľ nepracoval tak dlho a intenzívne. Pol roka som od rána do noci hotový rukopis iba škrtal, editoval a redigoval.

Ako vnímaš Dunaj v Amerike – je napísaný podobne ako tvoje predošlé knižky, alebo si skúsil niečo iné?
Ja si myslím, že je to značne odlišná kniha od tých predchádzajúcich, ale hodnotenie prenechám iným.

Dá sa povedať, že tvoj život tvorí písanie. Prečo?
Písanie je môj spôsob vnímania a chápania sveta. Písať nie je vždy len pôžitok. Ale nepísať je pre mňa oveľa horšie.

Prečítajte si o fotografiách použitých v knihe.