Rozhovor s londýnskym hudobníkom, spisovateľom a kurátorom Davidom Toopom (1949). Debutoval albumom New and Rediscovered Musical Instruments na labeli, ktorý založil Brian Eno. V roku 1978 nahral v južnej Venezuele v Amazónii šamanské obrady Yanomami. V 1994 napísal pre multimediálny projekt skupiny The Shamen štúdiu o šamanizme a tranze. Skomponoval hudbu pre predstavenie Aqua Matrix pre Expo Lisabon 1998. Vydal mnoho albumov i kompilácií. Napísal knihy Útok rapu, Oceán zvukov, Exotica. Jeho články vychádzajú v renomovaných svetových časopisoch. Pozornosť si zaslúži aj jeho webstránka.

Môžete priblížiť metódu, akou ste písali knihu Exotica?

Je to zvláštna kniha, fikcia, životopis, interview a esej o vnímaní exotiky v dvadsiatom storočí a o chápaní exotiky z pohľadu hudby. Som predovšetkým hudobný kritik a historik, no píšem aj o filme, televízii, vizuálnych umeniach, pornografii a iných témach. Oceán zvukov bol pokusom o hudobnú knihu nového druhu, pretože históriu som v nej neopisoval chronologicky. Väčšmi som kládol dôraz na fenomén času a simultánnosť významných udalostí. Použil som aj polofiktívne pasáže. V Exotice som ich rozvinul.

Písal som fragmentárne, pretože tak v súčasnosti žijeme. Kniha odráža moju skúsenosť so súčasnosťou a s dejinami umenia. Je o príťažlivosti iného života, dramatickejšieho alebo romantickejšieho, iného, než aký v skutočnosti žijete. Hudba je úžasný spôsob, ako tú predstavu vyjadriť.

Môže byť pojem exotiky kľúčom k pochopeniu rozmanitých vplyvov, ktoré zmenili podobu hudby dvadsiateho storočia?

Základná esej v knihe je životopisom Lesa Baxtera, hollywoodskeho skladateľa z konca 50. a začiatku 60. rokov. Baxter komponoval hudbu, vyfantazírovanú hollywoodsku predstavu o cudzích krajinách a kultúrach. Baxter bol nesmierne zaujímavá osobnosť. Skladal pod vlyvom Stravinského, Ravela a kubánskej hudby, ale komponoval aj pre béčkové horory. Obrovskú priepasť medzi takzvaným vysokým a nízkym umením preklenujú práve tvorcovia ako Les Baxter.

V knihe sa zaoberám viacerými nezvyčajnými, excentrickými osobnosťami, ktoré podľa mňa história podceňuje. Ako Josephine Baker, černošská americká tanečnica, ktorá pricestovala do Paríža, zostala žiť vo Francúzsku a stala sa pre Francúzov niečím ako fantáziou. Opisovali ju ako pôvodnú exotickú obyvateľku džungle. A pritom pochádzala z New Yorku! Alebo Yma Sumac, speváčka z Los Angeles, ktorú považovali za princeznú Inkov. Alebo Eden Ahbez, beatnik a hippie, autor mimoriadne úspešnej skladby Nature Boy, no písal aj zvláštnu exotickú hudbu s recitovanou poéziou, ktorej hlavnou myšlienkou bol odchod za jednoduchým životom na opustený ostrov. Oživil predstavu, ktorá vo forme turizmu priťahuje obrovské množstvo ľudí doteraz.

Váš literárny štýl je nanajvýš súčasný. Ktorí autori vás ovplyvnili?

Samostatnou témou knihy Exotica je písanie Josepha Conrada. Niektoré časti samplujú, napodobňujú alebo citujú jeho dielo. Conrad, spisovateľ koloniálnej doby, reprezentuje ideu písania o exotike. Mám rád prelom medzi literatúrou konca 19. a začiatku 20. storočia, dokonca oveľa viac než súčasné formy. Ovplyvnil ma aj filmový kritik a spisovateľ David Thompson. V knihe Suspects oživil postavy z mnohých slávnych filmov, rozvinul ich charaktery a poprepájal ich životy.

Najviac ma však pri písaní ovpyvňuje hranie a počúvanie hudby. Komponujem improvizačne. Používam rozmanité prostriedky tvorby – sequencery, strihanie na počítači, a, samozrejme, samplovanie, ale naďalej aj improvizáciu. Podobne fragmentárne aj píšem. Mám rád filmy režiséra Wong Kar Waia, jeho spôsob sústavnej zmeny rozprávania. Sledujete jednu postavu a vtom sa objaví iná a dej pokračuje s ňou. Rozhovor dvoch ľudí sa zmení na rozhovor niekoho iného. Je to veľmi oslobodzujúce.

Jazyk Oceána zvukov je fragmentárny, ale aj veľmi lyrizovaný. Prečo?

Veľmi na mňa zapôsobil William Burroughs. Keď som študoval dejiny umenia, prečítal som si román Nova Express, ktorý ma hlboko zasiahol: repetícia, fragmentarizácia, rozvíjanie viacerých dejových rovín naraz, textové samplovanie… Hlavné postavy prechádzajú z knihy do knihy v takmer rovnakých vetách, čo je skoro ako tvorba viacerých skladieb pomocou jediného samplu. Moje sample sa objavujú aj na štyroch rozličných albumoch.

Čo pre vás znamená hrávanie v kluboch? Vystupujete ako dídžej často?

Zriedkavo, a keď, tak hrávam výlučne to, čo sa mi páči, a pre priateľov, keď jednoducho vyťahujem z políc platňu za platňou. Je to ako tvorba novej kompilácie, akurát s väčším adrenalínom. Zostavil som viaceré výberovky, prvú ku knižke Oceán zvukov, Guitars on Mars bola zasa zbierkou gitarovej hudby a Booming on Pluto som venoval elektronike. Na Sugar And Poison som zhromaždil soulové balady sedemdesiatych rokov.

Deväťdesiate roky pre vás znamenali výrazný návrat na scénu.

Určite. Acid house, electro a techno zmenili hudobnú scénu, ktorá sa stala oveľa otvorenejšou. Bola to veľmi radikálna hudba! V Anglicku sa deje zvláštna vec: keď sa zrodí extrém, ktosi okamžite urobí pravý opak, aby bol ešte módnejší než móda.

V jednom houseovom klube sa na dolnom poschodí hrala šialene rýchla hlučná hudba a na hornom výlučne pomalá a potichu, púšťali najmä Briana Ena. Mnohí ľudia, ktorí čakali na prahu, sa zrazu nahrnuli dnu. Potom sa síce dvere opäť zabuchli, lenže zmena sa už stihla udiať. Každý zo scény si tými dverami prešiel a všetci vzájomne komunikovali. Keď vyšiel Oceán zvukov, zistil som, že má veľké publikum, otvorené novým trendom, rozmanitým vplyvom a žánrom. Predčítal som v techno kluboch a opäť hrával v kluboch.

Prečo sa hudba dvadsiateho storočia presadzuje tak ťažko?

Treba zobrať do úvahy celé dejiny umenia od jeho počiatkov až po súčasnosť. Hudba dvadsiateho storočia je veľmi zanedbávaný umelecký druh. No John Cage, Ornette Coleman či Stockhausen sa už čiastočne dostávajú k širšiemu publiku. Zmenili totiž spôsob, akým počúvame. Povaha totálnej zvukovej krajiny – keďže žijeme v čoraz elektronickejšom a mediálnejšom svete – so sebou prináša väčšiu abstrakciu zvukov. Ľudia si na určité zvuky totálnej zvukovej krajiny už privykli. Tvorba časti hudobnej scény tým pádom pôsobí logickejšie, než kedysi. O niečo podobné sa pokúšam aj ja.

V súčasnosti sú mnohé žánre oveľa prístupnejšie, než pred tridsiatimi rokmi, keď sa človek k obskúrnym platniam dostal veľmi ťažko. Dnes je hudba k dispozícii všade – na uliciach, v televízii, v rádiu, v hudobných obchodoch, na nete. Vďaka tomu vznikajú najrozličnejšie fúzie.

O černošskej rapovej hudbe a kultúre ste písali už v roku 1984 vo svojej knihe Rap Attack. Ako ste sa dostali k hip-hopu tak skoro?

V roku 1984 bol hip-hop novinkou. Samplovanie a slučky zmenili spôsob, akým sa používajú gramofóny, ktoré sa stali hudobným nástrojom. Hip-hop zmenil predstavu o tom, ako sa dá hudba tvoriť a ako má znieť. Vznikla neakademická hudobná avantgarda, ktorá sa zrodila mimo nahrávacích štúdií a tvorili ju ľudia bez hudobného vzdelania. Napriek tomu vydávali nahrávky, ktoré dosahovali závratnú predajnosť. Šlo o radikálny prelom. Významne to prispelo k tomu, kam sme sa v súčasnosti dostali.

Žili ste v tom čase v Spojených štátoch?

Nie, ale dostal som sa k mnohým raným hiphopovým nahrávkam. Priatelia mi ich vozili z New Yorku. Už ako tínedžer v 60. rokoch som počúval veľa černošskej hudby: soul, rhythm & blues, džez. Hip-hop síce priniesol novú formu, no ihneď som rozpoznal spojenia s inými žánrami. Niektoré platne boli naozaj radikálne, napríklad Afrika Bambaataa a jeho Planet Rock. Rozpoznal som za hudbou silný príbeh. Väčšina producentov prvých nahrávok využívala prvky rhythm & blues z 50. rokov. Zaujalo mo, že zvuky, ktoré počas disco éry nikoho nezaujímali, sa opäť vrátili do hudby.

Rozoberali ste aj rapové texty?

Priznám sa, nikdy som nebol zaťažený na slová, hoci som spisovateľ. Do istej miery sa snažím interpretovať aj slová, ale keď píšem o hudbe, pokúšam sa písať o nej. Počas 70. a 80. rokov dominovali v hudobnej kritike autori, ktorí písali o slovách, o textoch. Vytáčalo ma to! Hovoril som si: kašlem na to, prečo títo ľudia nepíšu o zvukoch, o hudbe?

Predovšetkým klasická rocková kritika, ktorá sa zrodila s Bobom Dylanom, tvrdila, že na prvom mieste stojí text a na poslednom zvuk. Ja píšem o zvuku, hoci je to nesmierne náročná téma. Veľmi ma ovplyvnili myšlienky Johna Cagea o počúvaní. Zaujímam sa o celý kontext hudby, čiže ak má hudba slová, zaujímam sa aj o slová, lenže v prvom rade chcem písať o zvukoch.

Akú hudbu počúvate najčastejšie?

To je dobrá a veľmi ťažká otázka. Z nových vecí sa mi páči máločo. Napríklad Burnt Friedman či Atom Heart. Pre nové vydanie knihy Rap Attack som počúval všetky možné odnože hip hopu, od komercie ako Puff Daddy až po gramofónových majstrov Invisible Scratch Piklz. No veľmi často žijem v tichu.

Ďakujem vám za rozhovor.

10 najmilších albumov Davida Toopa:

Dr. John Gris-Gris
Toru Takemitsu Film Music Volume
Bo Diddley Go Bo Diddley
Alice Coltrane Universal Conciousness
The Beach Boys Ballads
Stockhausen Telemusic
Cich Cangkurileung Layung Kamari
Miles Davis On the Corner
Jahn McLaughlin Devotion
Marvin Gaye I Want You